Adriana Boysová (1980) je novou slovenskou autorkou, ktorej presah do zahraničia je zrejmý, lebo s rodinou žije v Luxembursku. Na slovenskom trhu v týchto letných dňoch debutuje v Ikare so zbierkou poviedok Mimóza. Kniha úprimne opisuje citový život hrdinov plný otázok, pochybností i hľadania ciest. Kvalitne napísané texty sú hlboko ľudské a dotýkajú sa azda každého z nás.
Osudy niektorých postáv v poviedkach Adriany Boysovej sa prelínajú. Nejde o nič nezvyčajné, oveľa prekvapujúcejšie je, že autorke sa podarilo prebudiť a oživiť v čitateľovi jeho vlastné spomienky. Pri čítaní ma pocit, akoby niečo podobne láskavé, príjemné, odpudzujúce či smutné sám zažil alebo o niečom podobnom už počul. Adriana Boysová je nesporne talentovaná autorka. S nezvyčajnou úprimnosťou opisuje citový svet svojich hrdinov. Tým, že žije v zahraničí, občas tematicky prekročí hranice Slovenska. Pre jej hrdinov je svet otvorený. A ľudí trápia rovnaké problémy: starosti s dospievajúcimi deťmi, nezhody v manželstve, neschopnosť prejaviť city, strach podľahnúť svojej inakosti atď. Autorka neponúka riešenia. Jej hrdinovia si žijú svoj život najlepšie, ako vedia, plní pochybností, otázok, túžob. Váhajú, ktorou cestou vykročiť, lebo vedia, že nejestvuje záruka či smer, pre ktorý sa rozhodli, je správny…
Ukážka z knihy: Bola som hladná. V chladničke okrem vajíčok, kúska syra a zabudnutej fľaše vína nič nebolo. Kým doťahoval uvoľnené šrauby a olejoval zámky, rezko som rozbila všetky vajíčka do misky, osolila ich a vyliala na rozohriatu panvicu. Maslo nebolo, musel stačiť slnečnicový olej. Pred dokončením som omeletu posypala nastrúhaným syrom.
„Dáš si aj ty?“
Neviem, prečo som tú otázku položila. Zdala sa mi rovnako absurdná ako jeho prítomnosť v dome. V našom dome. Z ktorého odišiel. Lenže už bola vonku a on s odpoveďou nezaváhal ani na okamih, akoby len na to čakal.
„Veľmi rád. Hotovo. Kľučka je ako nová. Ak by si čokoľvek potrebovala dotiahnuť alebo naolejovať, netráp sa s tým sama, zavolaj mi.“
Stisla som pery. Dotiahnuť a naolejovať. Celý môj mechanizmus zvaný telo potreboval dotiahnuť a naolejovať. Cítila som sa stará, vyšúchaná a zhrdzavená. Mechanicky som prestrela pre dvoch, umyl si ruky a sadli sme si k jedlu. Ako za starých čias, lenže toto boli nové časy. Ešte som si na ne nestihla zvyknúť. Myslím, že ani on nie.
O autorke: ADRIANA BOYSOVÁ (1980) vyštudovala kulturológiu na FiF UK. Rada a veľa cestuje, možno i preto sa napokon stalo jej druhým domovom Luxembursko. V Európskej komisii zabezpečuje vydávanie odborných publikácií. Vedie neziskovú organizáciu Slovaks in Luxembourg, ktorá dohliada na to, aby sa aj k slovenským rodinám žijúcim v zahraničí dostal kus našej kultúry. Vo voľnom čase bloguje, hrá na klavíri a v detskom folklórnom súbore učí deti spievať a tancovať. Svoje tri dcéry nabáda, aby sa na svet pozerali nielen očami, ale najmä srdcom.
Foto: Ikar
