Šarmantná Adriana Macháčová ani popri povinnostiach manželky diplomata rozhodne nezaháľa. Napísala osem úspešných románov a ten deviaty jej práve vychádza. Príbeh to bude romantický, sexi, ale aj tajomný. Viac nám prezradila v rozhovore.
Po novinke zo začiatku roka Nikdy never ryšavke vám vychádza román Hubertove ženy. Príťažlivý titul… O čom kniha je?
Kniha Hubertove ženy je príbeh s detektívnou zápletkou, kde vášeň a pomsta takmer dokonajú svoje ničivé dielo na každom, kto sa prestane pozerať na svet čistým srdcom. Dve sestry, Emu a Lýdiu, rozdelí láska k jednému mužovi. Zrada ich zasiahne na najcitlivejšom mieste a pokrvné puto prestane fungovať. Netušia, aký je Hubert naozaj a kto v skutočnosti zradil koho. Kľúč sa skrýva v tajomnom denníku.
Je to už váš deviaty román. Ako by ste charakterizovali svoje knihy – čím sú iné od ostatných románov, čím sú podľa vás výnimočné?
Moje knihy sú o vzťahoch medzi ľuďmi. Koniec koncov, veď vzťahy sú nekonečnou témou na zamyslenie. Neviem, či som práve ja správna osoba, ktorá by mala vypichovať výnimočnosť svojich románov, ale snažím sa prichádzať s námetmi, ktoré prvoplánovo nemoralizujú a pritom odkrývajú dobré aj zlé stránky života. Musím však povedať, že nemám rada delenie literatúry na ženskú a mužskú. Je síce pravdou, že moje sólové romány čítajú predovšetkým ženy a možno aj preto majú bohatší život než muži. (úsmev) Nemôžete však písať o ženách bez toho, aby ste vynechali mužov, a tak, ako v každej brandži, musíte sledovať trendy. Samotný vkus čitateľov sa neustále mení rovnako ako móda. Uspieť v silnej konkurencii sa dá najmä výberom tém.
Vlani ste sa svojim čitateľom prezentovali aj v jedinečnom projekte – v autorskej dvojici s Róbertom Dydom ste vydali dve veľmi úspešné knihy. Čí to bol nápad?
Myšlienka napísať knihu vo dvojici, a ešte k tomu na vzdialenosť takmer šesťsto kilometrov, prišla z mojej strany. Róbertovi som, ako dávnemu spolužiakovi z gymnázia, poslala na recenziu svoj román Striptíz duší, ktorú uverejnil na svojom internetovom portáli Sieťovka. Neskôr sme sa rozprávali, nielen o tejto knihe, ale celkovo o literatúre. Keď som začala písať Šokujúcu aféru, prichádzal so zaujímavými nápadmi, ako by sa mohol dej zvrtnúť. Tak som sa ho opýtala, či by sme knihu nenapísali spolu. Pri technických možnostiach, ktoré internet poskytuje, je písanie na diaľku v podstate rovnaké, akoby ste sedeli v jednej miestnosti.
Šokujúca aféra vám vyšla v preklade aj v Česku.
Je to príbeh o naoko dokonalom manželskom páre Adele a Michalovi. Namiesto toho, aby sa počúvali, unikajú do nových vzťahov, hoci tie sú ešte povrchnejšie. Nudu a každodennú rutinu má nahradiť dráždivé napätie zakázanej vášne bez citu, ktorá sa veľmi rýchlo zmení na vyvetrané šampanské bez bubliniek. V knihe sme sa snažili poukázať na rozdielnosť spoločenských vrstiev, pozlátka, priateľstvá bez hĺbky a dôraz na fyzickú krásu, ktorou dnešná, čoraz viac virtuálna doba, žije. Zo všetkých strán sa na nás tlačí presvedčenie, že pekný zovňajšok je jediná možná záruka šťastného života. Vnútorne krásny jedinec akoby už nemal žiadnu šancu. Po zločine by mal nasledovať trest, ale je zločinom túžba pomôcť najdrahšiemu človeku prekonať fyzický hendikep? Odpovede nájdete už v spomínanej knihe.
Čo pre vás znamená písanie? Prácu? Hobby? Vyčistenie hlavy od bežných starostí?
Písanie milujem. Prišla som mu na chuť už počas štúdií. Zapisovala som si rôzne postrehy zo života, ale až neskôr, keď som sa vydala a nasledovala môjho manžela za jeho prácou do zahraničia, sa písanie stalo predovšetkým mojím relaxom. Keď píšem, necnie sa mi až tak intenzívne za mojimi blízkymi, priateľmi a necítim sa osamotená. Prenášam sa do osudov iných ľudí, pozorujem ich, vnímam ich pocity, náladu, vône a fabulujem dej. Reálny život spolu s mojou predstavivosťou v hlave skladajú príbehy.
Píšete už aj niečo nové?
Momentálne sme s Róbertom dokončili našu tretiu spoločnú knihu o tom, čo všetko môže spôsobiť jedna anonymná správa a ako vie ľudská slabosť zamotať život. Tak trochu sme nahliadli aj do atraktívneho prostredie politiky. Príbeh má opäť detektívnu zápletku.
Ako dlho vám trvá, kým napíšete knižku?
Napísanie prvej verzie knihy, po ktorej nasleduje veľmi piplavá fáza opráv a korektúr, mi trvá približne tri mesiace. Dlho snívam, a až keď moje sny získajú jasné kontúry, zakonzervujem ich do knihy. Závisí to od môjho voľného času, ale keď začnem písať, snažím sa dodržiavať denný režim dvoch normostrán. Je jedno, či je to ráno alebo večer. Potrebujem iba pokoj a pohodlie, aby som sa mohla prenášať do atmosféry deja a pocitov postáv. Takže najradšej píšem na gauči a s čokoládou poruke. (úsmev)
Kde beriete inšpiráciu na vaše príbehy? Čerpáte aj z reality?
Myslím si, že som dobrou pozorovateľkou. Inšpiráciou sú pre mňa samotné osudy ľudí, sledujem, akým smerom sa uberajú ich túžby a ciele. Niekedy sa až smejem, že ma ako magnet priťahujú rozhovory o bežných starostiach o domácnosť a deti, o dramatických životných zvratoch, ale aj o milostných pletkách. Stále mám pri sebe zápisník, do ktorého zaznamenávam to, čo vidím. Nie je to originálna metóda, ale ak chcete písať, je to obrovská pomôcka. Príbehy v mojich knihách nie sú úplnou kópiou reality. Určité časti sú autentické, ale istá časť je, samozrejme, vymyslená.
Ste manželkou diplomata, váš manžel je momentálne veľvyslancom SR v Rakúsku, ale žili ste už napríklad aj v Nemecku. Aké meno má naša krajina za hranicami?
Slovensko je dnes renomovaná značka, ktorá predstavuje vyspelý priemysel, krásnu prírodu, výnimočnú kultúru, prívetivých a vzdelaných obyvateľov, čo, samozrejme, vzbudzuje záujem u zahraničných partnerov, investorov, ale aj turistov. Vnímajú nás ako stabilnú, vyspelú a dynamicky sa rozvíjajúcu krajinu. Vedia oceniť našu pohostinnosť, ktorú dopĺňa šarm a pôvab slovenských žien.
Máte dospelého syna, kam sa vyvíja jeho kariéra? Má literárny talent po vás, či je skôr diplomat po manželovi?
Maxovo prvé slovo bolo tata. A aj v tom ostatnom sa „potatil“. Som naňho veľmi pyšná. Študuje medzinárodné podnikové hospodárstvo na Ekonomickej univerzite vo Viedni. Stavbou školy, ale aj ponukou štúdia je počas svojho druhého ročníka veľmi spokojný a úspešný.
(red)
foto: archív A.M.
