„Zrazu zatúžila, aby ho ľúbila a aby mal tento okamih, tento akt, auru romantiky. Hlúposť! To si rovno môže želať, aby mala znovu osemnásť rokov, a to, že si to bude želať, jej ešte nezaručí, že sa to splní. Okrem toho existuje veľa podôb lásky…“
Osudy šľachtického rodu Westcottovcov pokračujú piatou časťou série, v ktorej Elizabeth Overfieldová rúca spoločenské konvencie tým, že sa zaľúbi do oveľa mladšieho muža.
Druhá šanca na lásku.
Lady Elizabeth trávi Vianoce na vidieku v dome svojho brata a jeho manželky, grófa a grófky Riverdalovcov. Pred niekoľkými rokmi ovdovela, a tak uvažuje, že by sa znovu vydala – ak nájde muža, ktorý sa k nej bude správať láskyplne a úctivo. Medzi hosťami je aj grófkin brat Colin Handrich, lord Hodges. Elizabeth a Colin sa spriatelia a ich náklonnosť vyvrcholí nečakaným bozkom, keď pri sánkovačke skončia v snehu. Obaja vedia, že vážny vzťah neprichádza do úvahy, veď Elizabeth je o deväť rokov staršia než Colin.
Elizabeth aj Colin sa vrátia do Londýna pevne rozhodnutí, že si počas nasledujúcej spoločenskej sezóny nájdu iného, vhodnejšieho partnera. Napriek tomu naďalej udržujú priateľský vzťah a dohodnú sa, že na každom bále si spolu zatancujú jeden waltz. Táto na pohľad nevinná dohoda však obráti ich život naruby, keďže s každým ďalším tancom silnie ich vzájomná príťažlivosť a čoraz nástojčivejšie si kladú otázku, čo sú ochotní obetovať pre lásku…
Druhá šanca na lásku je pohodová romanca, na ktorú si nájdite čas, aby ste nemuseli od nej odbiehať. Možno bude pár desiatok strán trvať, kým sa do nej ponoríte, ale urobte to: spomaľte, nikde sa nenáhlite a vychutnávajte si tento nádherný príbeh z regentského Anglicka. Zamilujete si obidve postavy, ale aj celú rodinu Westcottovcov, takže budete s nedočkavosťou čakať na ďalší diel série.
Začítajte sa do novinky Druhá šanca na lásku:
NIČ SA NEVYROVNÁ VIANOCIAM v rodinnom kruhu. Vtedy človek
cíti, ako ho hreje pri srdci — a je mu tak trochu clivo. A možno naňho doľahne
aj melanchólia.
Brambledean Court vo Wiltshire sa stal prvý raz po dlhých rokoch miestom takého
stretnutia. Zišli sa tam všetci Westcottovci, počínajúc Eugeniou,
sedemdesiatjedenročnou grófkou vdovou Riverdalovou, až po jej najmladšieho pravnuka
Jacoba Cunninghama, trojmesačné dieťa bývalej Camille Westcottovej a jej
manžela Joela. Všetkých tam pozval Alexander Westcott, terajší gróf Riverdale,
hlava rodiny, so svojou manželkou Wren, s ktorou sa oženil len pred polrokom.
V tom dome vyše dvadsať rokov nikto nebýval, Alexander zdedil titul, no panstvo
bolo dosť schátrané. Keď tam prišiel bývať, ešte väčšmi spustlo a okolitý park
pôsobil smutno, zanedbane. Pre Alexandra to bola ťažká úloha, lebo bral svoje
povinnosti vážne, no nemal peniaze, aby s tým niečo urobil. Ten problém sa
vyriešil ženbou, lebo Wren bola nesmierne bohatá. Majetok, ktorý priniesla do manželstva,
im umožnil napraviť dlhoročné škody, z jednej strany zreštaurovať a upraviť
park, z druhej vrátiť blahobyt na gazdovstvá. Ale ani Rím nepostavili za deň, ako
pri príchode poznamenala grófka vdova. Ešte im zostávalo dosť roboty. Naozaj
dosť. Ale aspoň bolo cítiť, že v dome niekto žije.
Prišlo aj zopár iných hostí, nielen Westcottovci s partnermi a deťmi. Z
Bathu prišla pani Kingsleyová a z Dorsetshiru, jej syn a nevesta, reverend
Michael a Mary Kingsleyovci. To boli matka, brat a švagriná Violy, bývalej
grófky Riverdalovej, ktorá dvadsať rokov žila v manželstve s nebohým
grófom, no po jeho smrti vysvitlo, že žili v bigamii a Viola de iure nebola
jeho manželka. Nepríjemné odhalenie spôsobilo mnohé komplikácie, ale pre Violu
sa všetko skončilo šťastne. Lebo práve v tento deň, na Štedrý večer, sa v
dedinskom kostolíku vydala za Marcela Lamarra, markíza Dorchestera.
Novomanželia teraz boli v Brambledeane, tak ako Dorchesterove osemnásťročné
dvojčatá, syn a dcéra.
A bol tam aj Wrenin brat Colin Handrich, barón Hodges.
Prvý raz po dvadsiatich šiestich rokoch prežíval skutočné rodinné Vianoce, a
hoci ešte včera po srdečnom privítaní cítil rozpaky, teraz si to nesmierne
vychutnával. V dome zavládol ruch. Ráno sa konala svadba — patrilo by sa dodať,
že to bola nečakaná udalosť. Markíz k nim bez varovania zavítal včera
večer — vytasil sa zvláštnym povolením na sobáš a naliehavo požiadal Violu o
ruku, hoci len pár mesiacov predtým škandalózne zrušil ich zásnuby počas zásnubného
večierka vo vlastnom dome.
Ale to bol iný príbeh a Colin to nezažil na vlastné oči. Po svadbe sa konala
svadobná hostina, ktorú pod Wreniným dohľadom napochytro usporiadal Riverdalov
už aj tak dosť vyťažený personál.
Dnešné popoludnie bolo rozosmiate — smiech sa ozýval vo vyzdobenom dome, všade
rozvoniavala čečina, imelo, brečtan a cezmína, trblietali sa zvončeky a
mašličky, ako aj iné drobnosti, ktoré sa spájali so sviatkami. Nachádzali sa v
salóne, na schodoch, v hale, v jedálni. Na čestnom mieste v strede salóna
viselo zo stropu imelo, ktoré tam zavesili pod dohľadom lady Matildy
Westcottovej, slobodnej najstaršej dcéry
grófky vdovy, a odkedy ním včera ozdobili salón, podchvíľou sa ozýval
smiech a pískanie, keď pod ním bozkávali zrumenené mladé dá-my. Dnes uložili do
obrovského kozuba vo veľkej sále štedrovečerné poleno a chystali sa ho večer
zapáliť.
Hostia zatiaľ chodili hore-dolu, bozkávali sa, červenali, z kuchyne sa niesli
lahodné vône vianočného pudingu, medovníkov, plnených košíčkov a šunky, ako aj
iných dobrôt, až sa všetkým zbiehali slinky.
A stále žasli, že vonku sneží, ten sneh ich priťahoval ku každému dostupnému
oknu oveľa častejšie, než bolo treba, aby sa uistili, že neprestalo snežiť a
sneh sa netopí rovnako rýchlo, ako padá. Chystalo sa snežiť už niekoľko dní a
konečne dnes počas svadby začal naozaj padať sneh. Odvtedy sa neprestal sypať a
teraz ho už musí byť aj po kolená.
V Anglicku bol sneh vzácny, najmä na Vianoce.
Milan Buno, knižný publicista
