Kým väčšina ľudí si Veľkú noc spája so šibačkami či oblievačkou alebo kraslicami, tí duchovnejšie založení si najväčšie kresťanské sviatky spájajú s postavou ukrižovaného Krista, alebo s krížom samotným.
My sme sa vybrali na miesto, kde ľudia zhromaždili priam neuveriteľné množstvo krížov. To miesto leží na severe Litvy, pár kilometrov od mesta Šiauliai, o ktorom ste azda počuli v súvislosti s najväčším letiskom NATO vo východnej Európe.
Nevysoký vrch našinci nazvali Hora krížov. Pre Litovcov je to posvätné miesto, no čoraz častejšie sem putujú aj kresťania zo vzdialených krajín – aj mimo nášho kontinentu.
Nik už dnes nespočíta, koľko krížov tu vlastne je. Niektoré údaje hovoria o stotisícke, iné o státisícoch, no spomínajú sa len veľké kríže. Na každom z nich však visia desiatky malých – drevených, kovových, plastových, keramických… Na mnohých sú vyryté mená, nápisy vďačnosti, alebo názvy miest, odkiaľ pútnik prišiel. Vo vetre tíško zvonia, alebo vydávajú zvuky podobné ľudskému plaču.
Prvých osem krížov sa tu objavilo v roku 1831 po potlačení poľsko – litovského protiruského povstania, keď našinci nesmeli pochovať svojich padlých v rodnom meste. O ďalších tridsať rokov, keď sa brutalita cárskej moci prejavila ešte väčšmi, pribudli nové kríže.
V 20. rokoch sa Sovietsky zväz zaviazal nezasahovať do litovskej suverenity, hoci krajina bola stále v sférach jeho vplyvu. Dohoda však nevydržala ani dvadsať rokov. V roku 1939 podpísala Litva so ZSSR zmluvu o pomoci a na jej územie prišli vojaci Červenej armády. Už o rok však Moskva obvinila Litvu, že nedodržala dohodu, a poslala do krajiny ďalšie ozbrojené šíky. Vzápätí sa konali voľby a ich víťazi sa obrátili s prosbou o pričlenenie k ZSSR.
V roku 1961 prvýkrát pod rúškom noci vyrazili na horu buldozéry. Pováľali všetky kríže, drevené spálili, kovové odviezli do zberu, cementové rozbili a pokryli nimi celý pahorok. Miesto neustále obliehali príslušníci sovietskej tajnej služby. Zapisovali si značky áut, sledovali každého, kto na Horu krížov prišiel. Nasledovali nočné výsluchy, vyhodenie z práce a následne stíhanie za príživníctvo. S prenasledovaním celých rodín musel rátať každý, kto sa na horu vybral.
Pustošenie posvätného miesta sa opakovalo ešte niekoľkokrát. Na mnohých krížoch dodnes nájdete stopy ohňa, ktorým sa kágébáci snažili pahorok zničiť. Vždy sa tu však v krátkej dobe objavili nové kríže – symbol vzdoru, ktorý bol pre Litovcov od vekov príznačný.
P. S.: Do 11. apríla 2024 bude trvať v priestoroch Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku výstava poľského fotografa Artura Brockého pod názvom Krížová cesta. Autor reálne zobrazuje alegóriu udalosti spred dvetisíc rokov, ktorá podnietila rešpekt ľudstva k obdobiu, ktoré označujeme ako veľkonočné.
Foto: Ján Greš archív
