Kristína Brestenská si už ako 8-9 ročná s kamoškami založili spisovateľský klub a keď jej v roku 2018 vyšiel prvý historický román Grófov syn, bola to bomba. Veľký úspech u čitateliek a tak nasledovali knihy Ochranca, Strážca nevinnosti a V rukách nepriateľa.
Teraz jej vyšla piata historická romanca s názvom Na želanie kráľa, v ktorej nás zavedie do Edinburghu, sídla škótskeho kráľa Jakuba. A pozadí historických udalostí rozohrala ľúbostný príbeh s dobrodružnou zápletkou. „Priznávam, že je to jediný môj príbeh, pri písaní ktorého som si naozaj poplakala…epilóg preplačem skoro vždy a celý 🙂 “ usmieva sa Kristína.
Píše sa rok 1503 a pred hradom Dalkeith sa zhromaždili davy škótskych šľachticov, aby privítali sprievod Margaréty Tudorovej, ktorá prichádza ako symbol krehkého mieru medzi Škótskom a Anglickom.
Kirsteen MacLeodová z ostrova Skye víta budúcu škótsku kráľovnú spolu so svojím otcom Normanom a bratom Alexandrom. O pár dní dostane pozvanie od kráľa Jakuba, aby s kráľovským sprievodom odišla do Edinburghu a stala sa dvornou dámou a spoločníčkou mladučkej Margaréty.
Samozrejme, kráľovo želanie je pre Kirsteen poctou, rozkazom i ťažkou skúškou zároveň. Na dvore voľných mravov bojujú o jej priazeň viacerí šľachtici, no krátko po príchode jej začnú chodiť listy od muža, ktorý tají svoje meno a varuje ju pred nebezpečenstvom.
Kirsteen je zmätená a vystrašená, taká čistá duša, ktorá hľadá úprimné priateľstvo a skutočnú lásku. Ale keď sa o ňu napokon začne zaujímať sám kráľ, prestáva mať svoj osud vo vlastných rukách.
Ako priznala autorka Kristína Brestenská, práve Kirsteen spolu s Elisabeth z knihy Ochranca jej najviac prirástli k srdcu. Postavu hlavného mužského hrdinu odtajní až niekedy v polovici knihy a nájdete v nej nie jeden, ale hneď dva ľúbostné príbehy. Jeden skutočný a jeden vymyslený… „Jednou z najdôležitejších vedľajších postáv je kráľ Jakub, čo bolo pre mňa veľkou výzvou. Ale nesmierne som si užívala, keď som z neho vytvárala bytosť z mäsa a kostí ?,“ dodáva autorka.
Začítajte sa do romance Na želanie kráľa:
1503, Škótsko
Páliace lúče augustového slnka dopadali na škótsku
rieku Esk, ktorá sa skrúcala ako modro-striebristý had v zelenom údolí a
vetvila sa na južné a severné rameno. Pri jej najplytšom brode sa zhromaždili
stovky ľudí. Zlaté reťaze a drahé šperky sa jagali na odevoch obecenstva, ktoré
sa prišlo pozrieť na nevídané predstavenie. Po rokoch nepriateľstva sa zrodil
medzi Anglickom a Škótskom krehký mier a jeho spečatenie v podobe novej
škótskej kráľovnej cválalo naprieč celým Anglickom až k hradu Dalkeith,
vypínajúcemu sa nad severným ramenom rieky Esk.
Kone netrpezlivo odfrkovali, šľachtici naťahovali krky a tajili dych, kedy
konečne začujú dupot desiatok konských kopýt, ohlasujúcich príchod mladučkej
anglickej princeznej Margaréty Tudorovej a jej sprievodu.
Krásna dievčina s vlasmi ako ohnivé jazyky a smaragdovozelenými očami sedela na
hnedom žrebcovi a sprevádzali ju dvaja muži – otec Norman MacLeod a brat
Alexander. Keď už mala pocit, že sa zem otriasa pod kopytami koní, naklonila sa
ponad hrivu svojho hnedáka a niečo mu pošepla. Kôň zastrihal ušami a pohodil
hlavou.
„Kirsteen, čo si tomu zvieraťu povedala?“ spýtal sa Alexander.
Kirsteen sa uškrnula a pohodila ohnivými vlasmi. „Iba pravdu.“
„No tak, Kirsteen, povedz mi to, kým sa tu objaví sprievod.“
„Ako poznám tvoju sestru,“ zapojil sa do rozhovoru ich otec Norman, „pošepla
svojmu žrebcovi, že nech tu o chvíľu budú hoc aj stovky ďalších koní, on bude
ten najkrajší.“
Alexander vybuchol do smiechu a Kirsteen sa na otca sprisahanecky usmiala. S
bratom boli ako dvojčatá. Bol od nej iba o dva roky starší, mali podobnú farbu
vlasov i očí, no kým Alexandrove črty boli ostro rezané, jej tvár bola nežne
srdcovitá.
Vtom sa na zelenom svahu niekoľko míľ pred nimi zjavili dve hnedé bodky,
pohybujúce sa takou závratnou rýchlosťou, že sa z nich čochvíľa stali jazdci so
zástavou sira Johna Douglasa z Dalkeithu.
„Vracajú sa Douglasovi zvedovia, princezná už nebude ďaleko,“ ozval sa im za
chrbtom cudzí hlas a všetci traja sa za ním obzreli.
Na koňoch za nimi naťahovali krky dvaja mladí muži. Prvý bol odetý v sivom
brokáte, na prstoch sa mu ligotali zlaté prstene s drahokamami a na opálenú
tvár mu vrhal tieň tmavý baret s perom. Druhý bol oblečený o poznanie
skromnejšie, okolo tváre sa mu vlnili neposlušné tmavé vlasy.
„Smieme sa k vám pripojiť?“ opýtal sa prvý z nich Normana.
„Ak si to želáte, nech je po vašom,“ súhlasil Norman a potiahol uzdu svojho
koňa, aby medzi seba a dcéru pustil neznámeho, na pohľad veľmi bohatého muža.
Jeho nenápadný spoločník pristúpil z druhej strany k Alexandrovi.
„Som George Leslie, druhý gróf z Rothes,“ predstavil sa. „Môj spoločník je
Hector Hay.“
„Som Norman MacLeod, brat Alasdaira MacLeoda, vodcu klanu MacLeod z ostrova
Skye. Môj syn Alexander a moja dcéra Kirsteen.“
Muži sa pozdravili kývnutím hlavy.
Kirsteen blysla po vyparádenom grófovi rýchlym pohľadom a odhadla, že sa môže
blížiť k tridsiatke. Spod baretu mu vykúkala oválna tvár, sivé, blízko pri sebe
posadené oči a nad prísnymi perami mu svietili pestované čierne fúziky. I on si
ju so záujmom premeral a uznanlivo pokýval hlavou. Sotva badateľne mu pozdrav
opätovala a potom znova vyzerala sprievod anglickej princeznej.
„To ste sem merali poriadne dlhú cestu,“ poznamenal gróf z Rothes a očami hltal
mladé dievča.
„Rovnako ako väčšina prítomných. Zišlo sa tu toľko významných šľachticov z
celého Škótska a jeho ostrovov, že ani zástupca klanu MacLeod nemohol chýbať,“
nedal sa Norman a pomyslel si, že toto všetko je trochu i jeho zásluha, preto
si to ani za svet nenechá ujsť.
„Väčšina zúčastnených je však pozvaná sirom Douglasom, aby spolu s princeznou Margarétou
vyčkali na príchod kráľa na jeho hrade,“ naduto podotkol George Leslie.
Hlupák, zasmial sa Norman v duchu nad tým, ako sa ich gróf snažil zhodiť.
„Patríme medzi nich,“ zanôtil nevzrušene. „So sirom Douglasom, druhým grófom z
Mortonu, sa poznám veľmi dobre z dvora. Zdržíme sa tu až dovtedy, kým sa
sprievod spolu s kráľom nepoberie do Edinburghu.“
George Leslie pochybovačne podvihol obočie, no v tej istej chvíli sa z diaľky
ozval dunivý dupot konských kopýt a dav vzrušene zabzučal ako včely v úli.
V údolí medzi dvoma zelenajúcimi sa pahorkami sa objavili prví šiesti jazdci, v
rukách zvierajúci tudorovské modro-červené štandardy so zlatým levom. Za nimi
cválali ďalší členovia princezninho sprievodu a veľkolepo oznamovali jej
príchod fanfárami. Po chvíli sa objavilo nespočetné množstvo jazdcov a jazdkýň,
rytierov a lordov na mohutných žrebcoch, ale i veľa nosidiel. S každým z nich
sa mordovali štyria panoši.
Milan Buno, knižný publicista
