Marie zdvihla svoj citlivý noštek k hamburskej letnej oblohe a zhlboka sa nadýchla. Toľko vôní! Cítila korenie, kávu, šíry svet, kvety, dobrodružstvo a slobodu…
Sestry Douglasové je farbistý a pútavý príbeh, ktorý vám umožní ponoriť sa do atmosféry minulého storočia, usadiť sa v carstensovskej domácnosti a nahliadnuť do života dvoch výnimočných sestier.
Dvom sestrám v Hamburgu už v ranom detstve učarovali vône. Túžba po vlastnej parfumérii sa u nich zrodila v čase, keď sa na podnikavé ženy hľadelo s nevôľou a podozrením. Najmä malú Marie fascinovali nádherné flakóny a očarujúce vône dám, ktoré stretávali na prechádzkach s kuchárkou. Každá návšteva parfumérie bola pre ňu malou slávnosťou. So sestrou Annou si sľúbili, že jedného dňa otvoria vlastnú predajňu. Otec podporoval svoje odvážne dcéry v ich úsilí, ale nevlastná matka ich plány sabotovala.
Parfumy a kozmetika neboli začiatkom dvadsiateho storočia spoločensky prijateľné a natoľko bežné ako dnes. Jednako sa v roku 1910 Marie a Anne splnil veľkolepý sen a na prestížnej hamburskej ulici Neuer Wall si otvorili prvú parfumériu Douglas. A tak sa začalo ich dobrodružstvo. Sestry Carstensové boli v mnohých ohľadoch priekopníčky. Ženy s vlastným obchodom, ktorého názov sa čoskoro stal pojmom, postupne zakladajú ďalšie franšízové predajne.
Rýchlo odvrátila pohľad – a zrazu hľadela do krásnej tváre elegantne oblečenej asi dvadsaťpäťročnej dámy, ktorá zastala vedľa nej. Zároveň zacítila jej vôňu. Voňala priam magicky. Vanilkovo. Vanilkou voňal aj ockov fajkový tabak. Nevedela sa tej vône nabažiť, najmä keď bol ocko dlhšie preč.
Autorka Charlotte Jacobi neprináša len obraz sebavedomých žien a prezieravých podnikateliek. Zoznamuje nás aj s dobovými dejinami módy, zúčastníme sa na svetovej výstave v roku 1910, stretneme sa s ruskou cárskou rodinou a mnohými známymi osobnosťami ako Coco Chanel, Helena Rubinsteinová či Ernest Hemingway.
Úryvok z knihy Sestry Douglasové:
1894
Marie Carstensová zdvihla svoj citlivý noštek k hamburskej letnej oblohe a zhlboka sa nadýchla. Toľko vôní! Cítila korenie, kávu, šíry svet, kvety, dobrodružstvo a slobodu. V ten teplý júlový deň roka 1897 ju pani Fehlingová, ktorá pracovala u Carstensovcov ako kuchárka, vzala so sebou na nákupy. Jedenásťročná Marie nemohla uveriť svojmu šťastiu: ráno jej prehnane úzkostlivá nevlastná matka oznámila, že musí ísť s jej mladšou sestrou Annou k lekárovi a za ten čas na ňu dohliadne kuchárka. Pre Marie to znamenalo niekoľko hodín bez prísnych ustráchaných pohľadov. Odile Carstensová sa stále niečoho bála. Najradšej by dievčatá nespustila z očí, preto sa Marie niekedy cítila ako v zlatej klietke. Na vlastnú matku sa nepamätala, tá totiž krátko po narodení o dva roky mladšej Anny zomrela na choleru. No pozornejšia a ustráchanejšia ako Odile, s ktorou sa Heinrich Carstens oženil rok po smrti prvej manželky, nemohla byť žiadna biologická matka. Odile len nedávno pani Fehlingovej prikázala, aby každé 8 jedlo varila tak dlho, kým to nezničí všetky baktérie. Marie vedela, že baktérie nevidno, no aj tak podvedome pátrala po drobných zvieratkách. Jedlo pani Fehlingovej však bolo také chutné, že po pár sústach na baktérie zabudla. Z myšlienok ju náhle vytrhol nepríjemný zápach. Mimovoľne pokrčila nos. Nečudo: dorazili na rybí trh. Marie mala rada tamojší čulý ruch a dobrodružstvá, ktoré mohla rybárom vyčítať z tvárí. Zápach rýb, najmä keď už neboli najčerstvejšie – na to Marie rýchlo prišla –, sa jej pozdával už menej. Mŕtve tvory s lesklou šupinatou kožou a prázdnym pohľadom ju desili. Keď si predstavila, že neskôr bude mať rybu na tanieri, zdvihol sa jej žalúdok.
