Pozvanie do divadla na Pozsony Dance Club

0
418
Pozvanie do divadla na Pozsony Dance Club

Bratislava, Pressburg, Pozsony. Mesto, ktoré začína stále odznova, ale minulosť ho aj tak vždy dobehne. Inscenácia Pozsony Dance Club v réžii Valerie Schulczovej rozpráva  o osudoch a príbehoch hostí jednej kaviarne. Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava ju uviedlo ako prvú premiéru 3. decembra,  druhá sa uskutoční 19. decembra 2023. Prijmite pozvanie…

„Som bratislavská kaviareň. Jedna úplne konkrétna. Tu, neďaleko. Na námestí, ktoré nesie rovnaké meno ako toto divadlo,“ hovorí v úvodnej scéne novej inscenácie DPOH Zuzana Kronerová.

Príbeh kaviarne a jej návštevníkov začína v marci roku 1848 keď Lájos Kossuth, najznámejší predstaviteľ maďarského liberálneho hnutia, ktorý bojoval za zrušenie feudálnych prežitkov, za modernizáciu Uhorska a samostatnosť voči Rakúsku, vyhlásil z balkóna hotela u Zeleného stromu revolúciu. Inscenácia prevádza publikum neskoršími obdobiami – prvej svetovej vojny, Československej republiky, tzv. slovenského štátu, druhej svetovej vojny, totalitného komunistického režimu v Československu, okupáciou Československa Sovietskym zväzom, vznikom Slovenskej republiky a končí v súčasnosti, tesne po predčasných voľbách na jeseň v roku 2023. Pozsony Dance Club pripomenie divákom prostredníctvom hudby a tanca 175 rokov našej histórie, od nacizmu, cez komunizmus, sovietsku okupáciu, boj za slobodu, brutálne deväťdesiate roky, až po pandémiu a unesený štát.

Témami inscenácie, ktorá je vyrozprávaná cez príbeh mesta a jedného konkrétneho miesta v ňom sú aj rozdelená spoločnosť, nenávisť, poníženie, sklamanie, zrada, ale tiež empatia, nádej, osobné hrdinstvá, ľudskosť, odvaha, či individuálna statočnosť. Rozprávajú o nich hostia kaviarne, v ktorej prežívajú svoje radosti a trápenia, nachádzajú a strácajú lásky, ilúzie a niekedy aj svoje životy.

Pozvanie do divadla na Pozsony Dance Club

Inscenácia sa snaží ukázať, že táto krajina má byť domovom pre kohokoľvek, kto je schopný akceptovať pravidlá štátu, ale neznamená to, že ten má byť určený etnicky alebo národnostne. Bratislava je mesto, ktoré malo vždy multietnickú tradíciu, v ktorom bolo vždy slovenské obyvateľstvo v menšine, bolo vždy na okraji západného sveta a monarchie, sa stalo hlavným mestom niečoho, čo je z podstaty rozdelené na jednej strane príklonom k západnej civilizácii a na druhej k východnej civilizácii, tu sa to láme. Tým, že sme mestom, do ktorého sa sťahujú z okrajov ľudia do centra, tak tu vytvárajú spoločenstvo, ktoré sa nie vždy stáva funkčným a vždy má tendenciu niekoho vyháňať, niekomu sa pomstiť. V inscenácii sme sa snažili nájsť zlomové momenty histórie mesta a krajiny a to, ako sa v nich slovenské obyvateľstvo zachovalo,“  hovoríautorka a režisérka hryValeria Schulczová.         

Spoluautorka a dramaturgička inscenácie Tereza Hladká hovorí, že pri tvorbe autorského textu sa síce inšpirovali konkrétnym miestom: „no naša kaviareň je skôr metaforou časopriestoru, kde sa stretávajú naše vzájomne prepletené osudy. Vychádzali sme z mnohých dobových archívnych materiálov, ale aj osobných spomienok jednotlivcov, ktorí sa na chvíľu stali súčasťou príbehu mesta Bratislava. Predovšetkým sme chceli pomenovať fenomén našej kolektívnej pamäte a kolektívneho zabúdania. S určitosťou „vieme“, že sme trpeli tisíc rokov, ale zabúdame na to, čo sa stalo za posledné štyri. My všetci sme len hosťami v tejto kaviarni, v tomto meste, v tejto krajine, na tejto Zemi. Prichádzame a odchádzame. Nadväzujeme priateľstvá, ľúbime, nenávidíme, zrádzame. A niekedy sme aj ľahostajnými, bojíme sa ozvať, máme strach niečo zmeniť. Hluk utlmí krehkosť, hrubosť udupe slušnosť. Ostáva nám ešte nejaká nádej? Alebo tak ako mnohí iní pred nami, vezmeme do rúk kufor a rozlúčime sa? Je vzájomná úcta, láska a tolerancia iba utopickým snom?“

Pozvanie do divadla na Pozsony Dance Club

V réžii Valerie Schulczovej diváci uvidia Zuzanu Kronerovú, Juraja Baču, v alternácii s Alexandrom Maďarom, Zuzanu Bartoš Porubjakovú, Karola Csina, Juraja Hrčku, Adama Jančinu, Annamáriu Janekovú, Petra Kadlečíka, Bronislavu Kováčikovú, Martina Madeja, Kristínu Tormovú a Katrin Virágová, v sprievode živej hudby Marcely Cmorejovej, Martina Dohňanského, Martina Hasáka a Denisa Pagáča. Vznikla v dramaturgii Terezy Hladkej a Moniky Michnovej.

„K Divadlu Pavla Országha Hviezdoslava mám veľmi blízky vzťah. Ako rodina sme tam chvíľu bývali v hereckej šatni. Ako štvorročné dieťa som bola očarená maskérňou, rekvizitárňou a najmä divadelnou sálou. Znalci hovoria, že je jednou z najlepších v Európe. Má vynikajúcu akustiku. Dnešné DPOH mi je veľmi sympatické. Videla som niekoľko vydarených inscenácií, napríklad projekt Generácia Z je veľmi užitočný, a nielen pre mladých divákov. S radosťou som teda prijala ponuku účinkovať v novej inscenácii Pozsony Dance Club. Ako herečka, ale aj ako diváčka mám rada divadlo, ktoré je nielen atraktívne pre publikum, ale aj užitočné pre spoločnosť a o niečom dôležitom vypovedá. Také, ktoré vzniká z potreby k niečomu sa vyjadriť. Mám pocit, že naša inscenácia je práve z tohto rodu. Navyše, je syntézou činohry, pohybového divadla, je v nej veľa hudby, dokonca živá kapela,“ hovorí herečka Zuzana Kronerová.

Pozvanie do divadla na Pozsony Dance Club

Pozsony Dance Club je prvou z dramaturgickej línie hier zameraných na mesto Bratislava, jej históriu a ľudí, ktorí v nej žili a žijú. Ambíciou divadelnej sezóny 2023/2024 v DPOH a zámerom tvorcov je okrem iného aj snaha pochopiť našu minulosť, nebáť sa za ňou obzrieť, konfrontovať ju, byť k nej kritický a nezatvárať pred ňou oči. Postavami Pozsony Dance Club sme my všetci. Ocitáme sa v priestore, v ktorom diskutujeme, hrajú nám pri tom do tanca a my sa nestíhame čudovať ako rýchlo plynie čas a neúprosne sa menia dejiny.

Ako symbol trvácnosti, ale i premeny, keď sa z niečoho nového stávajú len nejasné spomienky, si tvorcovia zvolili Hviezdoslavovo námestie (kedysi Promenade, Theaterplatz, Radetzkyplatz,  Kossuth Lajos-tér, či Palackého sady), na ňom stojacu budovu súčasného hotela Carlton a historickú budovu Slovenského národného divadla. Okolo týchto miest denne chodíme a málokedy si uvedomujeme, že tu nemo stoja dlhé roky, ako svedkovia udalostí a ľudských osudov, ktoré si už nikto nepamätá. Pripomínajú veľké historické zmeny. Ale aj to, že sme sa nezmenili, že sme sa nikam neposunuli. Aj v roku 1848, keď začína príbeh inscenácie, prežívali ľudia svoje životy podobne ako my dnes. Rovnako túžili nájsť svoje miesto, rovnako sa obzerali za starými dobrými časmi, či dúfali v lepšie konce. Z malých osobných dejín sa v inscenácii stávajú veľké dejiny krajiny.

2. premiéra inscenácie Pozsony Dance Club sa uskutoční 19. decembra 2023.

Foto: DPOH, Ľuboš Kotlár

Počkaj ma tam

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu