Tam, kde sa dnes rozkladajú kúpele Trenčianske Teplice, nestál kedysi ani domček. Len pastier, ktorý tu pásaval ovce, mal salaš postavený na stráni. Igor Válek takto rozpráva príbeh v časopise Krásy Slovenska, ktorý u nás vychádza už vyše 100 rokov a patrí medzi najobľúbenejšie časopisy o cestovaní, turistike a Slovensku.
Zábudlivý pastier
Vetrík preháňajúci sa krajinou pastierovi zase raz vyfúkol z hlavy praktické myšlienky – zabudol si pred salašom krpce, ktoré tam sušil od večera. Zbadal to po pár krokoch, ale mávol rukou, že celý deň zvládne za ovečkami aj naboso. Chyba lávky, ba vlastne dvoch: pomyselnej aj skutočnej! Práve na tej z bukového dreva, čo viedla cez potôčik, nešťastne stúpil bosou pravačkou na drevo a… V päte mu ostala zabodnutá trieska. Vytiahol z nej, koľko sa dalo, a opäť iba mávol rukou: „Ej, čože tam po drievku, kým sa v zime ožením, aj noha sa zahojí!“
Ale kdeže – noha opuchla tak, že na ňu nemohol nastoknúť krpec. Ani ležať, ani sedieť, ani chodiť za ovcami. Prikladal si na pätu zelinky, varil v kotlíku bylinky, nič nepomohlo. V nohe strácal cit, bola ako tá zlorečená bukovina, čo ho do nešťastia priviedla: hrubá a drevená. Sám však bol na celé stádo, musel za ním. Z palice si urobil barlu, založil ju pod pazuchu a tak sa šmotkal. No tie jeho biele brčkavice akoby zdiveli, hnali sa širokými lúkami aj úzkymi prťami.
Studnička a nad ňou para
„Bodaj vás!“ šomral a krivkal za nimi. Takto sa – ovce veselo a on neveselo – dostali až do dolinky medzi Klepáč a Kráľovec. Tam zrazu ovečky zastali a začali sa pokojne pásť. Pastier sa radostne zvalil na machnatú trávu. Chvíľu si pohovel, pokukal dookola a vtedy sa mu od prekvapenia rozšírili zreničky. Spoza neďalekej borievky stúpa dym belší než kožúšky oviec.
„Je to nejaká para, nesmrdí spáleninou,“ vraví si a krivká ku kríčku. Rozhrnie vetvičky a vtedy naň žmurkne oko neveľkej studničky. To z jej vody stúpa para.
„No a toto je čo?“ zarazí sa, lebo ešte nikdy nechyroval, že zo zeme môže vyvierať teplá voda. Doteraz sa vždy v chladnej osviežoval, chladnú pil a z chladnej v kotlíku aj guľáš varil. Aj teraz hľadí, kde je ten ohník, čo studničku zohrieva, až v nej bublinky tancujú?! Osmelil sa, najskôr prstom začal bublinky prepichovať, potom do vody vopchal dlaň a napokon ruku až po lakeť. Teplá je, trochu páli, ale dá sa vydržať. Ba po chvíľke mu je príjemná, ba zdá sa mu, že ho čosi do vody priam ťahá. Len mu napadne, či vodu čerti v pekle neohrievajú a či ho do ešte väčšieho utrpenia neprivedie…
Hľadajú tieto „belušky“ studničku a či ju už našli?
Vtom mu trkne nápad, aj by si povyskočil, keby nie tá noha: „Keď sa pomodlím, zaženiem nečisté sily preč!“
Hneď tak urobil, aj sa ovečkám prihovoril a sebe tým ešte väčšiu odvahu dodal: „Neboj sa, Brčuša, ani ty Zvonuša, nič zlé sa mi nestane?!“
Vykasal si gate, privrel tuho oči a spustil nohy do studničky. Oj, koľká poľahoba, ako príjemne! Až sa mu zdalo, že sa mu do žíl vracia sila, na ktorú v trápení zabudol. Spokojne tam sedel, hlava v sviežom vetríku, nohy v teplej vodičke a rukami hladká kožušteky malým ovečkám. Úplná idylka, selanka: „Ej, či mi je len dobre, sedel by som tu takto aj do súdneho dňa.“
Zázračná voda
Domov kráčal oveľa ľahšie a ráno, ledva sa slnko vyštveralo na oblohu, už sa bral k zázračnej vodičke. Po pár dňoch noha úplne odpuchla, vyliečila sa. Pastierova radosť nepoznala hraníc, a keďže bol prajným človekom, nenechal si tajomstvo len pre seba. Prezradil ho každému, koho stretol. Boli takí, čo neverili, našli sa aj strachopudi, no mnohí uverili a neskôr aj sami vodu vyskúšali. Studnička sa postupne stala pútnickým miestom pre chorých a jej liečivá voda požehnaním pre celý kraj. Neskôr ju naberali do širokých nádob, v ktorých si chorí močili údy, ešte neskôr vyrástli drevené domčeky a v nich našli ubytovanie chorí pútnici zblízka aj zďaleka. Takto vznikla prvá osada, čo získala podľa teplého prameňa meno a podľa blízkosti Trenčína označenie Trenčianske Teplice.
No a kam sa stratil náš pastier, objaviteľ studničky s liečivou vodou? Hoci sme celý čas rozprávali legendu s príchuťou povesti, ešte v starom obecnom znaku Trenčianskej Teplej, ktorá leží neďaleko Trenčianskych Teplíc, vidíme chromého pastiera opierajúceho sa pri chôdzi o barly. Ktovie, možno je to práve náš hrdina. Skôr ako objavil liečivú teplicu… •
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska – predplatné nájdete TU.
Text a foto: Igor Válek
