Dezilúzia je drsné rozprávanie inšpirované skutočnými udalosťami, ktoré s vami zamáva a otvorí vám oči. Aj takto môže u niekoho vyzerať realita bežných dní. Príbeh o priateľstvách, nádeji, šťastí a nešťastí.
Poznáte ten pocit, keď ovplyvnený atmosférou, alkoholom, drogami a pýchou začínate mať pocit, že všetci naokolo sú zrazu akísi menší? Že na vás nikto nedočiahne a už nikdy to nebude inak?
Daysona – ktorý dostal meno po strýkovi a na Slovensku ho všetci aj tak volali Dano – tento pocit dobehol a jeho život na Orave sa v okamihu ocitá v troskách. Aby unikol pred zodpovednosťou a spomienkami, odchádza zo Slovenska pracovať na Floridu do hotela tety Ruth. Je však ako hlodavec, ktorý sa neúspešne snaží uniknúť z neustále sa točiaceho kolesa… Len čo trochu vybočí, je späť. Drogy, zábava, dílovanie… a láska.
Bol
som v tejto chvíli nesmierne šťastný. Konečne nájdený, nepolapiteľný, v prúde
rýchlo ubiehajúceho života. Jeden múdry človek mi však raz povedal: „Nehľadaj
rozptýlenia, ktoré dokážu rozptýliť celý tvoj život.“
Myslím, že mal pravdu.
Dezilúzia je príbeh o mladých a pre mladých, ktorí žijú voľnejším životom. Bezstarostne, neraz divoko a šialene…no rovnako citlivo vnímajú každodenný život. Jeho odtiene, lásky aj bolesti. Smútky i radosti. Nádej, zradu.
Začítajte sa do novinky Dezilúzia:
Teplo a hic
„Zhasni… zhas…“
Sťažka som otvoril oči a rukou naprázdno zamával smerom k oknu, cez ktoré
prenikalo prudko blikajúce modrosivé svetlo z veľkej elektronickej reklamy
vyvesenej priamo oproti mojej obývacej strane izby. Chvíľu som len s pozdvihnutou
hlavou hľadel do nepríjemných zábleskov, no potom som sa z čerstvej
dezorientácie po prebudení už celkom spamätal a pretrel si oči. Nemohol som
vedieť, že si tu každý na noc zaťahuje závesy. Telefón ukazoval 22.28. Sťažka
som si vydýchol, pretože ráno som mal vstávať do práce, ale bolo už príliš veľa
hodín na to, aby som ešte niekam zabehol. Väčšinou totiž moje večerné výlety
končili pod obraz. Najlepšie by bolo len tak vyjsť na terasu, no v tejto chvíli
mi napadlo, čo spomínala teta Ruth o bazéne vo večerných hodinách. Dostanem sa
doň iba ja a tí, ktorí sú ubytovaní v apartmáne vedľa, ktorý, na moje šťastie,
stále nie je dostavaný. Vlastne aj ten môj má ešte čo-to do cieľa.
Stále trochu rozospatý som zívajúc vyšiel cez posuvné dvere von a môžem
odprisahať, že tam bolo väčšie teplo ako vnútri.
Tá krásna nedotknutá hladina bazéna ma k sebe doslova vábila.
Ani som sa nevrátil po plavky. Vyzliekol som si nohavice, vlastne aj všetko
ostatné, a rovno som skočil do príjemne studenej vody. V takejto horúcej
krajine pôsobila rovnako slastne ako u nás na Slovensku horúca vírivka. Bývajú
tu totiž poriadne teplé noci. Konečne
som sa po dlhej ceste v lietadle a upotenom spánku uvoľnil tak, ako sa
patrí. Dokonca mi ani nenapadlo, že sa vo chvíli, keď sa dostanem do kontaktu s
vodou, otvoria dvere na nedostavanom apartmáne vedľa toho môjho, o ktorom som
pred chvíľou hovoril.
„Vau, nielenže si mi zabral moje najobľúbenejšie miesto na chill po práci, ale
teraz mi berieš aj bazén?“ ozval sa hlas dievčiny z poobedia. Hneď som otvoril
oči, úsmev na perách mi povädol a ruky som z okraja bazéna stiahol medzi nohy.
„A-ahoj. Sorry, nevedel som, že tu niekto bude.“
Dievčina sa s podvihnutým obočím rozosmiala, pozerajúc na moje veci vrátane
spodkov rozhádzané popri bazéne.
„V pohode. Chodím si sem občas večer zapáliť. Dáš si brko?“
Síce som sa trochu zahanbil, keďže medzi mojou nahotou a usmievajúcou sa
Melanie bola iba priezračná voda, ale nakoniec som tiež s úsmevom – veď čo iné
mi ostávalo – prikývol. Som tu prvý deň a už mi niekto núka gandžu. Vitajte v mojom
živote.
„Ehm, môžeš sa na moment otočiť?“ opýtal som sa s krúžiacim prstom pred
tvárou. Melanie len pokrútila očami a potom otočila hlavu smerom k
apartmánu. Ani som sa nesnažil nájsť si trenky, len som schmatol nohavice,
ktoré boli najbližšie k bazénu, a navliekol som si ich na seba. Keď som si
zapínal opasok, Melanie mi už podávala rozpáleného džointa. S úsmevom som si ho
zobral a poriadne sa nadýchol. Dobrý makak, len čo je pravda. Hneď ma poriadne
zašteklilo v pľúcach.
„Tak čo ťa privádza na Floridu?“ potiahla si z džointa aj Melanie a posadila sa
na okraj bazéna. Najskôr ma zamrazilo, pretože túto otázku naozaj nemám rád, no
následne už zaúčinkovalo THC. Posadil som sa teda vedľa nej a spustil nohy do príjemne
chladnej vody.
„Asi som mal už dosť toho domáceho stereotypu a problémov.“
„Niekto stereotyp považuje za domácu pohodu,“ skonštatovala a podala mi znova
špeka. Usmial som sa a popri vdychovaní som v rýchlosti mykol plecami.
„A čakáš, že keď sa vrátiš, budú vyriešené?“
„Kto povedal, že sa chcem vrátiť?“
Melanie prižmúrila oči a na chvíľu sa na mňa zahľadela.
„Čo je?“ opýtal som sa a zrak som odvrátil k pláži.
„Neviem, nesedí mi to na teba.“
Mimochodom, bola naozaj krásna noc. Príliv príjemne šumel v ušiach, z baru na
prízemí sa ozývala letná hudba a nás omračovalo THC z naozaj dobrej sorty.
Ani som sa tomu nečudoval… Je tu také teplo, že gandža v Clearwateri musí rásť
aj z chodníkov. V každom prípade, takto som si svoju prvú noc v hoteli
nepredstavoval.
„To je asi dobre.“
„A to nemáš nikoho, za kým by si sa vrátil? Čo tvoja rodina?“
Na chvíľu som sa zamyslel nad tým, ako sformulovať svoj momentálny myšlienkový
pochod tak, aby nevyznel príliš melodramaticky.
„Ako to povedať…? Myslím, že práve od tej utekám.“
Melanie pomaly prikývla a brko na bokoch oblízala, aby nehorelo príliš rýchlo.
„To chápem, tiež som utiekla.“
Zvraštil som obočie, takže oči som mal už celkom prižmúrené.
„Ty teda nie si z Clearwateru?“
Melanie nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Nie. Utekám z vnútrozemia.“
„Z vnútrozemia?“
„Áno. Milujem totiž more a vlny, piesok, slobodu.“
Súhlasne som pomaly, no dôkladne prikývol. Bol som totiž už poriadne sfajčený.
„Tak to chápem. Je tu naozaj nádherne.“
