Svieži príbeh plný spletitých vzťahov, lásky i bolesti, ktorému nechýbajú prekvapivé zvraty a dávka napätia…
Obľúbená slovenská autorka Adriana Macháčová prichádza s novinkou Tak trochu ženatý.
Hlavná hrdinka Stela je osamelá. Po uväznení otca, strate matky a stroskotanom manželstve vlastne nevie, čo so životom. V bare pri poháriku sa zoznamuje so šarmantným Tiborom. Po krátkom čase je Stela pripravená na nový vzťah, pričom netuší, že uviazla v ďalšej pasci. Medzi Tibora a Stelu sa náhle votrie chlad. Stela nechápe, prečo sa jej rúca aj druhé manželstvo, veď Tibora rozmaznáva svojou láskou a pozornosťou. Podozrieva ho z nevery a zdá sa, že oprávnene.
Lenže Tibor jedného dňa zmizne a okrem Stely zjavne nikomu nechýba.
Vyšetrovanie ukáže, že Tibor s ňou nikdy neplánoval prežiť šťastný
život. Prečo sa s ňou teda oženil?
Nájde Stela odpovede na otázky, ktoré ju trápia, a bude mať dosť síl, aby zo seba striasla tiene minulosti?
Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí autorka Adriana Macháčová:
Príbeh Tak trochu ženatý je
o rozvedenej Stele, ktorá sa zoznámi so šarmantným Tiborom, po čase si
myslí, že je pripravená na nový vzťah…no ani len netuší, že uviazla
v ďalšej vzťahovej pasci. Presne ako v reálnom živote. Vzťahy sú
komplikované, neprehľadné, niekedy vypočítavé a nie každý k nim
pristupuje zodpovedne a s otvoreným srdcom. Na druhej strane tak
zákonite prichádza smútok, pocit odvrhnutia, bolesť, ktorú sa snažíme
odtláčať, popierať, prehliadať.
No ona vždy vyjde znova na povrch,
kým sa s ňou nevysporiadame. Niekto to urobí správne, iný siahne po
pomste. A tá sa občas môže obrátiť proti nám…
Tak trochu ženatý je tradičný ženský román plný spletitých vzťahov, lásky i bolesti, ktorému nechýbajú prekvapivé zvraty a dávka napätia. Presne taký príbeh, aké v posledných rokoch Adriana Macháčová píše a na aké sa čitateľky veľmi tešia.
Adriana Macháčová napísala viacero úspešných kníh,
ako Cudzie vzťahy, Žena vplyvného muža, Dobré dni sa začínajú v noci,
Striptíz duší, Nebezpečný muž, Hubertove ženy, Keď láska zabíja, A teraz
ma pobozkaj, Milujem tvoje lži a Niekto ako ty.
S publicistom Róbertom Dydom vydala romány Šokujúca aféra, Vieme prví a Škandál v lepšej spoločnosti.
Knihy Adriany Macháčovej vychádzajú aj v českom a nemeckom preklade.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Tak trochu ženatý:
Od rána ma prenasledoval čudný pocit. Nič nenasvedčovalo tomu, že ten
deň zmení môj život. Na obed tu Tibor ešte bol a večer sa po ňom zľahla
zem. Príliš často som ho videla odchádzať a potom zasa prichádzať, no
tentoraz sa nevrátil. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi povedal, že už
nepríde.
Neverila som, že láska môže tak rýchlo zostarnúť. Z
ničoho nič medzi nás vstúpil chlad. Zavial hocikedy – v noci, cez deň.
Nechcela som dovoliť, aby nám zima vyštípala srdcia, a zaháňala som
podozrenia. Ubezpečovala som sa, že čosi v jeho výraze očí či v držaní
hlavy mi dáva mizivú nádej, že to môžeme ešte zvrátiť. Lenže zakaždým,
keď som chcela niečo napraviť, nevedomky som to ešte viac pokazila. A
tak príliš často hľadel pomimo mňa kamsi doďaleka a moju dušu
zaplavovala samota. Nesmierna samota.
Stále si robil zoznamy, kam
má ísť, čo urobiť a vybaviť. Papieriky sa povaľovali na kuchynskom
stole, nočnom stolíku, ba dokonca aj na toalete. Takmer na každom
lístočku za dlhou zarážkou stálo – umyť auto, natankovať, dofúkať
gumy… Tentoraz som však nenašla žiaden odkaz. Bolo to dosť nezvyčajné.
Mohol aspoň napísať – Nemilujem ťa, odchádzam.
Srdce mi vynechalo
úder. Zahľadela som sa do prázdna, tak ako to robievajú ľudia, čo si
nevedia rady, keď ich postihne niečo zlé.
„Čo sa to s nami stalo, Tibor?“ opýtala som sa ho jedného dňa.
„Neviem, o čom hovoríš,“ odvrkol nepozrúc na mňa. Napäto sedel v kresle.
Tvár mal nadutú a nervózne pohojdával nohou, až mu koleno nadskakovalo.
„Auto je dôležitejšie než náš vzťah, než ja.“
„Nezveličuj, Stela! Nie je to tak.“
„Prečo sa na mňa nedívaš tak ako kedysi?“
Neodpovedal.
„Pretože aj pohľad na mňa ti pokazí náladu,“ odvetila som zaňho a
vedela som, že sa nemýlim. Alebo som sa aspoň nazdávala, že sa nemýlim.
Pochytilo ma zúfalstvo. Zvrtla som sa. Mala som pocit, akoby som sa
ponorila pod vodu. Nohy ma niesli do kuchyne. K špajzke, kde nájdem
košík s čokoládovými figúrkami, čo ostali od Vianoc. Deň pred Štedrým
večerom som nimi vyzdobila borovicové vetvičky, zasunuté do širokej,
ťažkej vázy. Stromček sme nemali. Tibor vyhlásil, že je zbytočný. Vraj
načo, keď nemáme deti. A veď by sa ani do nášho malého bytu nezmestil.
Stačilo, že sme sa my dvaja obchádzali ako cudzinci.
Otvorila som
dvierka špajzky, pánty ticho zapišťali, a z košíka som vybrala malého
trblietavého anjelika. Držala som ho v dlani a prstami som z neho
stiahla staniol. A bolo po anjelikovi. Zjedla som ho na jeden šup. Po
ňom farebnú šišku a červený zvonček. Aspoň apetít ma nikdy nesklamal.
Bolo mi oveľa lepšie.
Zažmurkala som. Bolesť, ktorá ma mučila pri každej spomienke, som nevedela vyjadriť slovami.
Netrvalo dlho, kým mi svitlo a Tiborovu prehnanú starostlivosť o
milovaného tátoša som rozšifrovala. Musela som sa pozrieť realite do
očí. Vodil ma za nos. Klamal. Vyrážal za tou… Tajne sa stretával s
blonďavou husou. Nevedela som jej prísť na meno. Blonďavá hus jej sedelo
najlepšie.
Bolo mi jasné, že aj teraz sa vyparil za ňou.
Ležala som krížom cez manželskú posteľ, vykrútila som hlavu a cez okno, v
mojom zornom uhle, obrátené hore nohami, som pozorovala horné poschodia
paneláka oproti. Ničnerobením som zabíjala čas. Čakala som, kedy sa
ozve zaklopanie na dvere alebo odporný, drnčiaci zvonček. Zdalo sa mi,
že to trvá celú večnosť.
Krk ma začínal pobolievať a mrazené
lazane, čo som zhltla na obed, ma ťažili v žalúdku. Iba pred dvoma
hodinami som na ne hľadela, ako sa točili v bzučiacej mikrovlnnej rúre a
strúhaný syr na nich bublal. Jedna bublinka, druhá bublinka… Mám to
urobiť či nemám? nevedela som sa rozhodnúť. Mám alebo nemám, prežúvala
som slová spoločne s lepkavou zmesou cestoviny z papierovej škatuľky.
Pripúšťam, bála som sa. Premkol ma strach. Čo ak tým všetko medzi nami
ešte viac pokazím? Ak to jednoducho nechám tak, vyhnem sa mnohým
nepríjemnostiam. Nie som predsa bezcitná. Keby som mala sestru alebo
aspoň nejakú dobrú kamarátku, mohla by som jej zavolať a s plačom sa
požalovať, že ma opustil. On ma opustil! Možno by mi poradila, čo mám
robiť. Vymysleli by sme, ako ďalej. Lenže nemám nikoho a nečinnosť ma
nespasí. Musím k Tiborovmu odchodu pristupovať prakticky. Veď ktorú ženu
by to nenaštvalo?
Nech je, ako je! Nech sa stane, čo sa má stať.
Viem, ako to chodí. Čoskoro budú o mojej prehre i tak všetci vedieť.
Klebety sa šíria ako požiar, budem každému na smiech. Už mi nepomôžu
upravené fotografie na facebooku. Šťastné momentky spoločných chvíľ.
Márne držím krok s dobou a robím svoj život zaujímavejším než je.
Vysmejú sa mi, keď Tiborova nevera praskne.
„Nech praskne,
nevadí,“ pípla som nepresvedčivo a energicky mávla vidličkou v ruke.
Nikdy som nemala rada klebety, akoby som už vopred tušila, že raz sa
stanem ich obeťou. Lenže už mi je srdečne jedno, čo si o mne ľudia
pomyslia. Pokojne sa na facebook vycapím aj nahá. Tibora som stavala na
piedestál a teraz sa sama postavím hoci aj na stôl, nech si ma všetci
poobzerajú ako v klietke hanby, či stojím za takú potupu. Či som horšia
ako tá hus.
Žalúdok mi zovrelo a v očiach ma zaštípali slzy. Čo ak
to nezvládnem? Mala som včas dostať rozum a Tibora vyhodiť. Vyraziť s
ním dvere, nech práši za mastným chvostom tej husičky. Namiesto toho som
ho obletovala ako nočný motýľ krúžiaci okolo rozsvietenej lampy. Bol
mojou navigáciou…
Náhle som sa usedavo rozplakala. Nariekala
som, kvílila a fňukala. Nie a nie prestať. Slzy mi padali do zvyškov
mäsového lazane. Zatláčala som cestovinu vidličkou, rozmazávala ju až po
okraj škatuľky, až kým som sa ako-tak neupokojila.
A vtedy som sa
rozhodla. Strach sa rozplynul a ozval sa hnev. Už dosť! Carpe diem –
využi deň, ži naplno! Tabletka na spanie a vodka s džúsom to nevyriešia.
Nenechám to ladom. Choďte všetci do horúceho pekla! Zlostne som
zapichla vidličku do cestovín. To vám neprejde, milí moji. Tiborko a
husička! Trochu vám ten milostný románik okorením. Pri predstave veľkého
čierneho titulku NEZVESTNÝ som sa široko usmiala. Hlavne, nech si ho
prečíta čo najviac ľudí.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní, prišlo mi
na um známe pravidlo. Presviedčala som sa, že to tak naozaj bude.
Dokážem čokoľvek, čo budem chcieť. Lenže to sú iba táraniny. Je mi to
jasné, ale i tak som musela konať. Manévrovanie pomedzi nášľapné míny ma
vyčerpávalo. Nikdy sa to neskončí, ak niečo neurobím.
Otec dupol
na prvú rozbušku v mínovom poli. Vytŕčala zo zeme už zopár rokov. Po
výbuchu prišla reťazová reakcia tých ďalších, ničivejších mín. Stačilo
na ne naraziť špičkou. Iba jemne, trošičku. Bum, bum…
Otca som vídala často opitého. Rovno z práce išiel piť a prichádzal
neskoro večer. Neoblomil ho mamin plač ani prosby. Nepomohlo, keď som sa
mu v pyžame hádzala okolo krku, ovíjala mu driek bosými nohami a
prosila, nech sa zajtra vráti z roboty skôr. Boli rána, keď si na nič
nepamätal. Neskôr si jeho telo na pravidelnú dávku alkoholu tak navyklo,
že nik nepostrehol, že má vypité. Iba matka to vždy zbadala. Často mu
vyčítala, že nepotrvá dlho a jeho závislosť si všimnú aj v práci a
vyhodia ho. Veď ešte aj do kávy si pridával kvapku rumu. Namiesto toho,
aby si vstúpil do svedomia, vyhľadával ľudí, ktorí pili ešte viac, a
najmä mu nič nevyčítali. Časom jeho pravidelná dochádzka do zamestnania
pokrivkávala. Začínal byť nespoľahlivý. Darmo bol skalopevne presvedčený
o svojom čestnom, pedantnom výkone daňového úradníka. Možno mal aj
pravdu, ale keď ho viacráz pristihli potúženého chľastom, nekompromisne
ho vykopli. Vykrikoval, že mu siahli na dôstojnosť. Všade rozširoval, že
ho vyhodili, lebo sa nedal skorumpovať ako ostatní.
A potom
jedného dňa natrafil v krčme na mladého muža z personálneho oddelenia, s
ktorým riešil posledné formality. Zapáral doňho a vyvolal roztržku. Nie
alkohol, ten mladík sa stal vinníkom, že stratil prácu. On mu dal
predsa do ruky zápočtový list s nelichotivým pracovným posudkom a
zbabral mu život. Ach, prečo len toho neboráka čerti zaviedli do krčmy?
Náhoda je fakt blbec. Otec chlapca udrel do tváre, a hoci ho ostatní
chlapi bránili, podrezal mu hrdlo. Vtedy sa naša rodina zasnúbila so
smrťou. Pre nás s mamou nastali ťažké dni…
Otec skončil v base a
nad matkou sa o polroka zavrelo veko truhly. Utrápená, osočovaná
susedmi a bez priateľov, pomocou hrsti liekov v tichosti opustila tento
svet. Ani len nepočkala, kým jej muža právoplatne odsúdia.
Raz
však otca prepustia. Pre pokoj v manželstve som za ním vo väzení nikdy
nebola. Tibor mi veľa ráz dal najavo, čo si o vrahovi myslí. Neželal si,
aby som ho navštevovala. A, popravde, ani by som za ním nešla. No čo
ako som otca nenávidela, nemohla som naňho nemyslieť. Desila som sa jeho
návratu. Raz môže zazvoniť pri mojich dverách. Táto predstava nado mnou
visí ako Damoklov meč.
Spomínam si, že v detstve, keď ležal po
opici na gauči, som sa naňho rada vyštverala a pozerali sme spolu
rozprávky. Otec vtipne komentoval večný súboj kocúra s myšou a spoločne
sme sa smiali. Lenže dievčatko zo sukničiek vyrástlo a z otca sa stal
vrah.
Milan Buno, literárny publicista
