Máte rady historické romance. Ak špeciálne tie od Julie Klassenovej, ktorá je v tomto žánri majsterkou…ale také, ktoré vás zavedú na čarovný anglický vidiek – máme pre vás skvelý tip.
Historky z Ivy Hillu pokračujú druhým dielom. „Každá zo žien tohto príbehu z anglického vidieku regentského obdobia čelí novým výzvam s vierou a šarmom,“ napísal Publishers Weekly o novinke Panie z Ivy Cottage.
Autorka Julie Klassenová je naozaj majsterka romantických príbehov, ktorá vie namiešať kokteil plný vášne, romantiky, lásky, šarmu a pôvabu. Jej postavy si obľúbite a príbeh budete hltať stranu za stranou.
Rachel Ashfordová, dcéra skrachovaného
džentlmena, žije ako hosť v Ivy Cottage. Keďže skromné úspory sa jej rýchlo
míňajú, zaumieni si, že si na živobytie bude zarábať sama… nejako. Po otcovi
zdedila množstvo kníh, a tak ju jej priateľka Jane Bellová a ďalšie ženy z
dediny povzbudzujú, aby si otvorila knižnicu.
Počas triedenia kníh, ktoré jej darovali obyvatelia Ivy Hillu, naráža na skryté
tajomstvá. Muž, ktorý jej kedysi zlomil srdce, jej pomáha hľadať stopy, ale
obaja napokon objavia viac, než chceli.
Rachelina hostiteľka Mercy Groveová sa vzdala nádeje na manželský život a naplnenie hľadá v riadení dievčenskej školy. Keď o Ivy Cottage začne prejavovať záujem viacero mužov, usúdi, že za to môže prítomnosť príťažlivej slečny Ashfordovej. Čo – alebo kto – skutočne upútal pozornosť každého z nich? Pravda možno všetkých prekvapí.
„Fanúšikovia sa v pokračovaní Historiek z Ivy Hillu opäť stretávajú so sympatickými, láskavými a starostlivými postavami, ktoré si obľúbili už v prvom diele. Klassenová sa na písanie pripravuje poctivým výskumom a ponúka realistický pohľad na život v Anglicku na začiatku 19. storočia.“ napísal RT Book Reviews o novinke Panie z Ivy Cottage.
Začítajte sa do novinky Panie z Ivy Cottage:
September
1820
Ivy Hill, grófstvo Wiltshire, Anglicko
Rachel Ashfordová by najradšej rozhodila
rukami. Súkromné hodiny s vlastnou guvernantkou ju na niečo také nepripravili.
Ako tak stála v učebni v Ivy Cottage, pohľadom prebehla po žiačkach a prerušila
svoj výklad. Fanny čosi šepkala Mabel, Phoebe sa pohrávala s končekmi zapletených
vlasov, malá Alice sa dívala von oknom a Sukey si čítala knižku. Iba Anna,
najstaršia zo žiačok, dávala pozor. A keďže z nich bola najvychovanejšia,
Rachelino poučovanie potrebovala najmenej. Keď učila Mercy, dievčatá sedeli
vystreté ako pravítko a hltali každé jej slovo.
Rachel bola v pokušení zvýšiť hlas, ale nakoniec sa len zhlboka nadýchla a
pokojne pokračovala: „Rukavičky by ste mali nosiť vždy, keď budete na ulici či
v kostole alebo pri iných formálnych príležitostiach. Samozrejme, s výnimkou
stolovania. Zdvorilú ponuku pomoci zo strany džentlmena treba vždy ochotne
prijať. Nikdy nehovorte nahlas a chrapľavým hlasom a…“
Fanny zamručala: „Ale ja iný hlas nemám!“
Niektoré z jej spolužiačok sa zachichúňali.
„Dievčatá, zapamätajte si, že búrlivý smiech je v slušnej spoločnosti neprijateľný.
Dáma sa pohybuje a hovorí vždy s dávkou elegancie a vážnosti.“
„Veď nie som v slušnej spoločnosti,“ odfrkla Fanny, „ale v našej bande.“
Rachel sa uhryzla do líca a trvala na svojom: „Hrubé vystupovanie je vonkoncom
neprijateľné a treba sa ho za každú cenu vyvarovať.“
„Tak nevstupujte do kuchyne vtedy, keď mäsiar vystaví pani Timmonsovej privysoký
účet. Vypočujete si také hrubé slová, až sa budete červenať, slečna
Ashfordová.“
Rachel si vzdychla. Takto sa nikam nedostane. Vzala zo stola knihu s názvom
Zrkadlo cností. „Ak nedbáte na moje slová, vypočujte si aspoň túto váženú
autorku.“ Prečítala z titulnej stránky: „Kniha užitočných rád týkajúcich sa
ženského odievania a slušných spôsobov.“
„Prepánajána,“ vzdychla si Fanny.
Rachel jej ston ignorovala, nalistovala označenú pasáž a čítala: „Neprimerané
správanie, aké dnes pozorujeme medzi pohlaviami, sa prieči ženskému jemnocitu a
je v rozpore so záujmami žien. Muži sa k ženám správajú s takou voľnosťou,
ktorá ich stavia na roveň tým najbežnejším a najprostejším predmetom zábavy…“
Dvere sa so zavŕzganím otvorili. Rachel sa k nim otočila a čakala, že v nich
uvidí Mercy.
Namiesto nej tam však s rozžiarenými očami stála Matilda Groveová. Za ňou
postával pomerne nervózny Nicholas Ashford.
Rachel prekvapene zažmurkala: „Slečna Matilda, práve… máme… hodinu slušného
správania.“
„To som si všimla. Aj preto som požiadala pána Ashforda, aby šiel so mnou. Niet
lepšieho spôsobu, ako učiť o vyberanom správaní medzi pohlaviami, než
príkladom. Je to oveľa záživnejšie, než čítať suchopárny text.“
„Moja reč,“ pritakala Fanny.
Nicholas Ashford si odkašľal: „Pochopil som to tak, že potrebujete pomoc,
slečna Ashfordová. Ináč by som sa neopovážil vyrušovať vás.“
„To… to je od vás veľmi láskavé, ale myslím si, že…“
„‚Zdvorilú ponuku pomoci zo strany džentlmena treba vždy ochotne prijať,‘“
Mabel odrapotala Racheline vlastné slová. Napokon ju predsa len počúvala. Rachel
cítila, ako jej horí krk. „Tak dobre. Určite vás to nebude obťažovať, pán
Ashford?“
„Vôbec nie.“
Slečna Matilda otvorila dvere dokorán a pokynula mu, aby vstúpil. Vytiahnutý
mladík vošiel do miestnosti niekoľkými dlhými krokmi.
Dievčatá si vzrušene šepkali, kým Rachel sa ich márne snažila utíšiť. Uklonil
sa a prameň svetlohnedých vlasov mu padol do chlapčensky peknej tváre. „Dobrý
deň, slečna Ashfordová. Dobrý deň, dámy.“
Rachel sa ešte nikdy necítila tak trápne, keď tam stál ako svedok jej
nemotornosti.
„Čo keby ste dievčatám predviedli vhodné a nevhodné správanie, o ktorom sa píše
v tej knihe?“ navrhla Matilda. „Najprv vás zoznámim. Zapamätajte si, dievčatá,
že svoje meno nesmiete povedať hocakému mládencovi, ktorý vám skríži cestu.
Musí vás zoznámiť dobrá priateľka alebo niekto známy.“
„Prečo?“ spýtala sa Phoebe.
„Aby ste sa chránili pred nevhodnými známosťami a nezničili si povesť podradnou
spoločnosťou. Tak sa na to pozrime. Odjakživa som milovala divadlo, ale v
porovnaní s vaším nebohým oteckom, slečna Rachel, nestojím ako herečka za
veľa.“ Matilda zdvihla prst: „Viem… mala by som predstierať, že som nejaká
významná osoba ako… napríklad lady Catherine de Bourghová z Pýchy a predsudku. Nádherný
román, čítali ste ho?“
Rachel zavrtela hlavou.
„Ach, tak to by ste mali. Je veľmi zábavný a poučný.“
„Knihy ma, žiaľ, veľmi nezaujímajú.“
Matilda otvorila ústa do dlhého O a vrhla veľavýznamný pohľad na žiačky.
„Chcela som povedať,“ rýchlo dodala Rachel, „že knihy sú veľmi užitočné. Najmä
na učenie. Za mojich školských čias som ich prečítala mnoho. A môj otec miloval
knihy.“
Matilda prikývla: „Máte pravdu. V každom ohľade. Takže teraz necháme tituly
bokom a zoznámim vás ako spoločensky seberovných.“
Spustila s pompéznym prízvukom: „Slečna Ashfordová, dovoľte, aby som vám
predstavila svojho priateľa pána Ashforda. Pán Ashford, toto je slečna Rachel
Ashfordová.“
Sukey zamumlala: „Trochu priveľa Ashfordovcov.“
„Teší ma, pane,“ uklonila sa Rachel.
Milan Buno, knižný publicista
