„Toto je príbeh o tom, ako do nášho života niekedy až osudovo zasahujú bežné náhody. Niekedy sme o veciach presvedčení, že sú navždy a pritom stačí malá náhody, aby sa to otočilo o stoosemdesiat stupňov,“ tvrdí Katarína Gillerová o svojej novinke Priveľa tajomstiev.
Hlavná hrdinka Romana je dvadsiatnička a práve si
našla prácu v predajni dámskych kabeliek. Veľmi ju to baví, no po čase sa
jej šéfka začne čudne správať – často je preč, necháva ju tam samú a Romana
musí riešiť mnohé nečakané problémy.
Nechce však stratiť túto prácu, pretože aj ona má svoje dôvody, prečo chce
robiť v tejto predajni…
Po čase Romanu objaví v predajni jej bývalý
priateľ Kamil, ktorý ju však zradil, ublížil jej a ona mu to nevie
zabudnúť. Kamil ju však chce získať späť a Romanin život sa začína
zamotávať.
Ona totiž cíti čosi viac k najlepšiemu kamarátovi z detstva Jakubovi. Snaží
sa mu priblížiť, chce s ním nájsť šťastie aj v láske, nielen
priateľstve…ale do ich vzťahu zasiahne Jakubovo tajomstvo.
Viaceré náhody tak prepletú tieto vzťahy, skomplikujú život najmä Romane, ktorá
postupne odkrýva nepríjemné pravdy i tajomstvá svojich najbližších.
Podarí sa jej zahojiť toľkokrát zranené srdce?
Priveľa tajomstiev je príbeh, ktorý má niekoľko vrstiev a tie sa postupne prepletajú, zapadajú do seba a my sledujeme život sám: neraz nám obyčajná náhoda nabúra naše predstavy, plány a občas dopadne všetko inak, ako sme chceli.
K.Gillerová vložila do príbehu napríklad aj aspekt nepoctivosti v podnikateľských kruhoch, pretože sama s tým ako ekonómka má skúsenosti a v príbehu to vyjadrila na línii Bela, manžela majiteľky obchodu s kabelkami.
V príbehu je aj pekná línia o vzťahu starí rodičia – vnúčatá. Najmä ak žijú ďaleko od seba, nebodaj v rôznych krajinách. S tým má aj Katka osobnú skúsenosť – má jedenapolročnú vnučku Soničku, s ktorou je aj niekoľkokrát za týždeň, a nevie si predstaviť, že by ju vídala len občas, raz za pol roka, či rok, keby bola niekde ďaleko.
Začítajte sa do novinky Priveľa tajomstiev:
B E Z R A D N O S Ť
Dnešný deň sa mi vôbec nepáčil. Už od rána ma obchádzal
nepríjemný pocit, bola som zmätená čudným správaním mojej novej šéfky.
Sústredene som sledovala ručičku na hodinách v kúte malej predajne a
dumala, či znovu pôjdem domov potme.
Bolo síce iba pol tretej, ale môj pracovný čas skončil už o druhej. Stískala
som v ruke mobil a asi po dvadsiaty raz som sa snažila dovolať svojej šéfke.
Odo dverí ku mne nakukla Irenka z vedľajšieho butiku.
„Kúpim
ti bagetu?“ ponúkla sa. „Alebo zamkneš obchod?“
„Bagetu,
prosím,“ rozhodla som sa. Položila som mobil na poličku. „Už sa stalo niekedy v
minulosti, že tu šéfka nebola celý deň?“ spýtala som sa. Začínala som mať
obavy, či sa jej niečo nestalo.
„To
určite nie,“ pokrútila hlavou. „No… vlastne… iba pred pár mesiacmi, keď jej
zomrel manžel.“
„Zomrel
manžel?“ zopakovala som začudovane. Pohľadom som zablúdila na presklenú
skrinku, kde mala vystavené dve vlastné drahé značkové kabelky. Ako reklamu na
pritiahnutie pozornosti dám. Louis Vuitton a Gucci. Na začiatku mi povedala, že
pevnú, uzamykateľnú skrinku jej dal vyrobiť manžel, keď sa rozhodla venovať ich
na reklamné účely svojho kabelkového podnikania. Nespomenula však, že zomrel…
„Áno,“
prisvedčila Irenka. „Vtedy tu mala celý týždeň jednu brigádničku, ale je
pravda, že osobne prichádzala každé ráno otvárať obchod a večer ho zamykať.
Nechcela nechať kľúče tej panej, asi jej neverila. Ale chodila ako bez duše,
mužova smrť ju veľmi zasiahla.“
Zvláštne, premýšľala som. A nezvyčajné, že sa tých kabeliek vzdala. Koľko žien
by zapredalo dušu, aby sa s nimi mohli producírovať po meste, na
spoločenských akciách, ohurovať iné ženy, pretože, priznajme si, mužov takéto
veci vôbec nezaujímajú. To iba ženy sú presvedčené, že kabelka za niekoľko
tisíc zvyšuje ich hodnotu, spoločenský status, príťažlivosť.
Posadila som sa na vysokú stoličku za pultom pri pokladni a sledovala ľudí,
prechádzajúcich okolo nášho obchodu vo veľkom nákupnom centre. Muži ju míňali
bez povšimnutia, väčšinu žien však naša pestrá ponuka zaujala. Niektoré jej
venovali pozornosť aj počas chôdze, iné sa zastavili pred vyloženým novým
tovarom alebo na sekundu nazreli dovnútra.
Aspoň tri si tu niečo kúpia, keď pôjdu s nákupom zo supermarketu, odhadovala
som. Videla som v ich očiach dychtivosť, predstavu, ako doma novú kabelku
vybalia, budú sa s ňou chvíľu maznať a jemne sa jej dotýkať a na druhý deň
sa s ňou s nadšene vyberú do zamestnania.
Dnes bude dobrá tržba. Lenže ja som už mala byť na ceste domov.
Nepokojne som sa prechádzala po predajni, zelené lodičky jemne klopkali po
dlážke. Farebne ladili so zelenou blúzkou v čiernom kostýmčeku, v ktorom si ma
šéfka zvykla spokojne obzerať.
„Elegantné
kabelky môže predávať iba elegantne oblečená žena,“ prízvukovala mi, keď sa
rozhodla prijať ma na výpomoc. Pozerala pritom na moje tenisky a ležérne
oblečenie a následne som si vypočula pätnásťminútovú prednášku o tom, ako mám
prísť na druhý deň do predajne.
Milan Buno, knižný publicista