S veľkým dvojmetrovým chlapcom, Lukášom Knapom, rodákom z Bardejova, puberta poriadne mlátila. Červené číro bolo jeho súčasťou. Ako-tak zmaturoval doma na stavebnej priemyslovke. Prvé zamestnanie vo fachu v Prahe ho aspoň trochu uzemnilo. Došlo mu, že nechce stráviť celý život v montérkach, a že ma na viac.
Jeho ideálom sa stala armádna uniforma alebo manažérsky oblek. Ako veľa mladých ľudí, aj on zatúžil zmiznúť zo Slovenska.
Porozprával nám o svojej ceste životom, hľadaní práce, ktorá ho baví i o svojom virtuálnom projekte, ktorý berie ako službu a pomoc iným.
Môj prvý zlom nastal keď som stál na stavbe na lešení vo výške asi 12 metrov. Viem že bola zima, strašne fúkalo a neskutočne mi mrzli prsty. Vtedy som si povedal, že toto nie, takto žiť nechcem. Že ja mam na viac a že si vezmem od života viac. Po Prahe som vycestoval do Anglicka, vtedy mi veľmi pomohol kamarát Tadeáš a jeho rodina. Ujali sa ma, a veľmi mi pomohli. Zo začiatku som býval u nich, pomohli mi nájsť prácu a ako tak sa adaptovať. Robil som v baliarni polievok. Po takmer viac ako roku som si uvedomil, že mi prekáža a nechcem žiť v krajine kde budem navždy cudzincom, že tu len strácam čas. Sice som si zdokonalil angličtinu i poľštinu, lebo som pracoval medzi Poliakmi, ale rozhodol som sa plniť si sen o uniforme a armáde.
Čo to konkrétne znamenalo?
Začal som intenzívne trénovať a sníval som že si splním sen o Francúzskej cudzineckej légie. Tak som si zbalil veci a vycestoval do Francúzska konkrétne priamo do pevnosti The Fort de Nogent v Pariži. Jasne, že som neuspel. (smiech) Neprijali ma pre príliš veľkú hmotnosť. Dokopy som v pevnosti strávil asi 30 minút, a potom ma vyprevadili pred hlavnú bránu a staraj sa. Ostal som v Paríži bez akýchkoľvek prostriedkov. Na stanici som žobral peniaze na lístok domov, našťastie mi pomohli volejbalistky, ktoré cestovali niekde na zápas, vyzbierali medzi sebou drobné mince ktoré mi potom darovali na kúpu lístka na autobus. Dodnes mam pred očami, slečnu ktorá mi doniesla dve plne hrste drobných minci a s úsmevom povedala, chod domov. Bol som šťastný. Lenže, autobus do Prahy išiel až o dva dni. Spával som v metre, na zastávkach, v MC Donalde na záchode a nič nejedol. Keď som si konečne sadol do autobusu, bol som rád, pretože autobus bol prázdny a dúfal som že sa vyspím.. ale nebolo to tak, lebo si ku mne sadol chlapík z Nemecka a začal jesť koláče. Asi videl môj hladný pohľad. Ponúkol ma a ja som mu všetko zjedol, vrátil som mu len prázdnu dozu. Len sa smial. To bolo moje prvé jedlo po takmer piatich dňoch. V Prahe som vošiel do prvej predajne potravín a povedal som predavačke, že prichádzam z Paríža a že ma okradli a nemám peniaze (nechcel som každému vysvetľovať prečo som skutočne bol v Pariži) , či by mi nedala aspoň rožok. Odmietla, ale počula to jej staršia kolegyňa. Vyhrešila ju, že kde-kto im tam chodí kradnúť a keď niekto v núdzi príde slušne poprosiť, tak ho odmietneme…? Hneď mi nabalila rožky, nátierku, džús, i sladké…
Potom som išiel načierno na konečnú metra a stopom do Bratislavy. Ešte počas vysokoškolského štúdia v Prešove. Strávil som tu štyri roky na úžasnom odbore fyzika a ekológia, ale nedokončil som ho, ako učiteľ som sa nevidel. Vtedy s mamou som mal dohodu, že ak jej hocikto dvakrát prezvaní z neznámeho telefónneho čísla, tak to som ja. Dodnes to funguje. (smiech) Na bratislavskej vlakovej stanici som preto poprosil taxikárku, aby dvakrát pre zvonila na číslo, ktoré som jej dal. Nechápala, ale spravila to, dvihla telefón a pre zvonila. Mama hneď volala spať, predstavila sa a spýtala sa, či je tam niekde jej syn. Taxikárka nechapavo mi len podala telefón. Mame som povedal, že som v Bratislave, ale nemám sa ako dostať do Bardejova. Poradila mi, že peniaze zo svojho účtu môžem vybrať aj na cestovný pas. Bolo to síce zložité, ale dalo sa to. Vlakom do Bardejova, to už bola pohoda.
Poučil si sa? Kam si nasmeroval svoj život?
Nie, nepoučil. (smiech) Druhý raz som išiel rovno mestečka Aubagne (nedaleko Marsei) kde je hlavné sídlo a regrutačné stredisko pre légiu. Ale po troch dňoch ma vyradili, kondične som nestačil na ostatných kadetov. A opäť som bol na ceste domov. (smiech) Doma som začal opäť trénovať ale aj sa učiť francúzštinu a chystal sa na ďalší pokus. Keď prišiel deň D, a ja som po tretí krát stal na stanici v Bratislave a mal som nastúpiť do autobusu do Marsei, niečo ma zabrzdilo. Niečo vo mne mi vravelo, že ja tam nemám čo robiť. Pozrel som na šoféra, on na mňa s otázkou tak čo mladý, ideš ? len som odpovedal nie ja nejdem a spravil som krok spať od dverí. Uvedomil som si, že tadiaľ asi moja cesta nevedie. Dnes viem, že som urobil dobre. A vôbec to neľutujem.
Kam teda viedli tvoje ďalšie kroky?
Vôbec som nevedel, čo ďalej. Sen o uniforme sa mi rozplynul, tak som si povedal, že sa teda musím dostať „do obleku“… Práve u nás doma robila Bardejovská agentúra nábor nových zamestnancov do francúzskej spoločnosti v Lozorne. Smial som sa, že ak nebudem v francúzskej légii tak aspoň v francúzskej spoločnosti. Samozrejme som sa prihlásil a začal som robiť autosedačky sedačky do aut. Kvôli mojej muskulatúre ma dali na najťažšiu prácu – naťahovanie poťahov. Čo mi vyhovovalo, vedel som že ak zvládnem túto pozíciu, ostatne bude malina. A tak aj bolo. Za tri týždne som zvládol všetky pozície súvisiace s výrobou sedačiek. Prace som sa nikdy nebál, v tom čase som niekoľko mesiacov odpracoval aj cez 300 hodín za mesiac. Áno, 16 hodinové šichty, od pondelka do piatku cely mesiac. Aj preto po treťom mesiaci mi už patrila pozícia tím lídra a do roka som bol supervízor výroby junior. Výrobu som ovládal a tak som sa chcel naučiť ďalšie oddelenie, tak som prestúpil na logistiku. Už na pozíciu Supervízor Logistiky. Na logistike som vydržal rok, nepohodol som sa so svojou vtedajšou šéfkou, tak som odišiel. Hneď v nasledujúcej firme som nastúpil ako supervízor vyrobí a rozbiehal som SUV výrobnú linku dverových obkladov pre Devínsku automobilku. Približne po polroku ma oslovil technicky manažér, či by som nechcel nastúpiť na pozíciu procesného inžiniera. Asi po roku nato, som bol priamo riaditeľom závodu, pridelený na oddelenie continuous improvement, ľudovo povedane oddelenie zlepšovákov, alebo oddelenie zlepšovacích procesov. Človek tu musí stále hľadať nové riešenia ako problém vyriešiť. Uvedomil som si, že taká práca by ma naozaj bavila. Ale pochopil som že ak chcem v tejto oblasti, skutočne expert musím sa neustále učiť, aby som mal prehľad o možnostiach a tak vždy vedel nájsť tie najlepšie riešenia na problém. Začal som intenzívne študovať, chodiť na rôzne odborné školenia, kurzy, workshopy a mal som aj veľké šťastie, veľa z nich boli z práce, iné som sú musel zaplatiť zo svojej kapsy.
Stále sa vzdelávaš ?
Presne tak. Začal som viac študovať, ale čím viac som študoval, tým viac som začal chápať že nie je manažér ako manažér. Že je veľký rozdiel byť manažérom a byť lídrom. Dokonca ma štúdium začalo baviť (smiech), študujem stále aj v tejto dobe, konkrétne študujem dvojročné odborne Masters štúdium priemyselného inžinierstva, ktoré konči záverečnou prácou a jej obhajobou pred komisiou expertov. Čo ma čaká teraz v decembri, tak drž palce. Je to top štúdium na Slovensku v danom obore, vyučujú to ľudia ktorý nie sú len teoretici, ale sú to skutočný odborníci s desiatkami rokov praxe v obore.
A čo šport? Športuješ?
No s mojou terajšou postavou skoro dva metre a 130kg by som skôr mohol robiť vzpieranie. Ale problém je že mňa baví triatlon. Teraz na to nemám už toľko času ako kedysi a popravde ani takú postavu (smiech) ako kedysi keď som športoval veľmi aktívne. Všetko to začalo ako inak ako stávkou o fľašu wishky (smiech). Konkrétne šlo o to či dám „zabehnem“ maratón v časovom limite, čo bolo vtedy 5hod. ANO, dal som, maratón bez predchádzajúceho tréningu a bez riadneho športovania, ale prosím neberte si príklad zo mňa. Nie je to dobrý príklad ako začať. Dnes by som to už nespravil. Človek, tak ako je silný je aj krehký a môže si rýchlo a ľahko ublížiť. Po tomto maratóne som nevedel poriadne chodiť niekoľko dní, svalovka ako sviňa. Vtedy mi niekto odporučil bicykel, aby som si nezničil kĺby. Tak som teda vyskúšal cyklistiku. Našiel som v Malackách, kde som vtedy žil, sympatickú partiu cyklistov a pravidelne jazdil. Páčilo sa mi to. A potom prišla zima a bicyklovať sa nedalo. Napadlo ma že plávanie by nebolo zle, stále som totiž mal dosť kg navyše, nie že by som dnes nemal (smiech) A tak som začal v zime plávať. To bol zlom kedy som si povedal, že ak už behám, bicyklujem a chodievam plávať tak prečo rovno neskúsiť triatlon.
Prečo práve triatlon?
Triatlon je vlastne beh, cyklistika a plávanie dokopy, je to skutočne náročne, a krásne. A mňa to veľmi lákalo, že to neje takej jednoduché. Preto som našiel triatlonový klub, skvelého kouča Maroša s ktorým sme dodnes kamaráti a spoznal som super ľudí ktorý v klube športovali. Začal som makať a kila šli postupne dole. Katka, vtedy sme ešte boli slobodní a bezdetní, ma podporovala a pomáhala mi vo všetkom, čo som potreboval. Páčilo sa nám, že sme každý víkend chodili na rôzne súťaže po okolí. Nakoniec som sa dostal na sústredenie do Kapského mesta. Bolo perfektne, makali sme niekoľko hodín denne ako skutočný profici, dokonca som tam oslávil svoje tridsiate prvé narodeniny. V triatlone som nikdy nebol najlepší, vždy som sa umiestňoval viac ku koncu štartovacieho poľa, ale bavilo ma to, lebo to bolo o hlave o vytrvalosti. No ako sa vraví, že všetkého veľa škody, tak u mňa sa niečo vo mne zlomilo, práve v Kapskom meste. Zrazu som bral tréning ako povinnosť, vytrácala sa ta radosť z tréningu, z pretekov a vlastne z pohybu ako takého. Opúšťala motivácia, zrazu som nevedel prečo to vlastne robím, a poľavil som v tréningoch. Až som úplne prestal. Dnes viem že to bola chyba, a skutočne to ľutujem. Dúfam a verím, že sa raz k triatlonu vrátim, aj keď teraz je to oveľa ťažšie keď ma človek rodinu a dve malé deti doma s ktorými chce tráviť čo najviac času.
A ako sa ti darilo v práci?
Našiel som sa v nej. Nesmierne ma bavia inovácie. Vždy som mal šťastie, ak sa to da tak povedať, že som bol pri nákupe nových strojoch, napríklad ako v predchádzajúcej firme, keď firma kúpila zložitý a úžasný stroj zároveň na vysekávanie odevných časti nie v jednej, ale dokonca v piatich vrstvách. Museli sme ísť na školenie do Mníchova, bol som jeden z troch, ktorí smeli na ňom robiť, a v podstate jediný kto ho programoval, ak sa to da tak povedať. Neskutočne ma bavilo pracovať s týmto úžasným stojom. Vtipne je že keď som potom končil v tejto firme, bolo mi najviac smutno práve za týmto vysekávačmi strojom, a že už nebudem na ňom pracovať. Aj dnes by som sa k nemu vrátil, tak úžasná hračka to bola, za skoro pol milióna (smiech) Lenže medzi tím som bol pozvaný na pohovor, kde sa mi naskytla nová pozícia a ja som neváhal, a pohovor vyhral. Nastúpil som na pozíciu projektového manažéra na rozbeh nových projektov, aj keď len ako lízingový zamestnanec. Byť lízingový zamestnanec je vždy svojim spôsobom risk. Ale kto neriskuje, nevyhrá. Po roku a pol ma firma vykúpila od lízingovej agentúry a vzala za kmeňového zamestnanca na pozíciu POMS & DWS Coordinator & Ergonomics Representative.
Čo si mám pod tou pozíciou predstaviť? Znie to dosť zložito.
Je toho celkom dosť, ale hlavne projektové inovácie, digitalizácia závodu, správne nastavenie efektivity výrobných liniek a logistiky, minimalizovanie rozpracovanej výroby, implementácia Industry 4.0, SMED inovácie, ergonómia na pracovisku, ako aj layoutové úpravy a plánovanie zmien, nastavenie výrobného, materiálového toku a ich vzájomne synergie medzi produkciou a logistikou. V podstate aj preto pre zjednodušenie rodine a ľudom ktorý sa ma pýtajú čo vlastne robím, radšej hovorím že pracujem ako „špecialista zlepšovania procesov“ (smiech) V súčasnosti mám v tejto oblasti na zodpovednosť 3 závody. Jeden väčší v Lozorne a ďalšie menšie Nitre a Trnave. Občas to nie je jednoduché.
Pokiaľ viem, si už ženatý a máš dve malé dcérky. Kedy si to stihol?
S mojou Katkou sme už nejaký čas spolu. Po návrate z Kapského mesta, som ju požiadal o ruku, a rozhodli sme sa zosobášiť v Bardejove. V tom čase sme bývali v Bratislavskom Lamači, no potom, keď sa nám narodila prvá dcérka, sme sa rozhodli presťahovať do Holiča, lebo neďaleko odtiaľ pochádza Katka, a odnedávna bývame v Skalici. Áno do prace do Lozorna to mam trochu od ruky. Do práce denne zo Skalice a je dobrá zaberačka, viac ako 65 kilometrov po cestách-necestách. Musel som sa naučiť zamestnať hlavu, zo začiatku som mával dosť časte mikrospanky, kým som si zvykol. A ako je najlepšie využiť skoro hodinu po ceste do a z prace ako vzdelávaním. Naučil som sa počúvať audio knihy, a veľmi mi to pomáha, odvtedy som mikrospanok už chvála bohu nemal. Nezodpovedný som už bol, dnes si to už nemôžem dovoliť. Musím byť zodpovedný nie len kvôli sebe. Mám úžasnú manželku ktorú milujem, dve krásne a zdravé dcérky a prácu, ktorá ma baví a posúva v pred, a popritom ešte študujem a venujem sa svojmu projektu služby a pomoci.
Ako to, že pri takom pracovnom a športovom vyťažení ešte pomýšľaš na ďalšie projekty? Kde na to berieš čas a silu, veď deň má len 24 hodín?
Vstávam skutočne veľmi skoro, niečo pred 4 ráno, aby som mohol už o 5tej ráno byť v Malackách na bazéne. Potom naraňajkujem a približne od 7.30 asi do 16. hodiny pracujem. Hodinka cesty domov, a potom sa venujem staršej dcérke Viktórii, ideme na prechádzku, bicykel alebo sa len šantíme doma. Nasleduje večerný rodinný rituál, čo pozná asi každý rodič, poupratovať izbu, okúpať, prezliecť, uspať najprv maličkú Olíviu a potom Viktóriu a približne od pol desiatej pracujem na svojom virtuálnom projekte. Prípadne sa idem prebehnúť do noci a vyvetrať si hlavu alebo načerpať nové nápady. Do postele sa snažím chodievať nie neskôr ako o 23tretej. Aj keď teraz toho veľa nenaspím, keďže mame doma malú Olíviu.
V čom spočíva tvoj virtuálny projekt ? Čo to vlastne je ?
Začalo to virtuálne, ale malo to dopad na reálnych ľudí. Ja osobne to beriem skôr ako projekt služby a pomoci. Služby hobby športovcom a pomoci ľudom ktorý to potrebujú. Pretože spoločne všetci vieme a môžeme pomôcť a zmeniť niečí svet. Začal som s tím vlani v marci, keď šarapatila korona a na nejaký čas zatvorili i našu firmu, doma som vymyslel virtuálny projekt, v podstate virtuálny šport. Problém bol že korona nezatvorila len fabriky ale aj všetky podujatie aj tie športove. A ľudia ako ja zrazu nemali kde pretekať. A tak vznikol prvý Corona Marathon.
Popíš stručne, o čo pri Corona maratóne ide?
Hlavnou myšlienkou bol pohýb práve v čase pandemických obmedzení. Ale nebol to len beh, ale aj cyklistika, nordic walking, turistika, alebo obyčajná prechádzka, hlavne bolo vstať z gauča a isť von. Pretože som veril že zdravé telo bude lepšie bojovať s vírusom. Bolo to jednoduché, cez webstránku sa človek registroval, kde si vybral vzdialenosť na ktorú sa cítil alebo na ktorú si trúfol, uhradil registračný poplatok, zdolal svoju výzvu a poslal mi e-mailom fotografiu z športovania. Ja som v zapätí čo najskôr odoslal finišerský balíček. Keďže to v tom čase nikto iný na Slovensku také niečo nerobil a ľudia boli kvôli pandémii doma, mal som zrazu množstvo registrácii. Pôvodne som to vymyslel ako jednorazovú akciu. Mýlil som sa. Zapojili sa tisícky ľudí. Okrem Slovenska, Českej republiky i z Talianska, Francúzska, Nemecka, Bieloruska ale dokonca aj z Egypta, Ameriky, Ruska, Saudskej Arábie, naozaj z rôznych kútov sveta. Nestíhal som, pomáhala mi celá rodina a priatelia. Bavilo ma, komunikovať s tými ľuďmi ako mi písali že som ich inšpiroval a oni zase inšpirovali ma k stále novým a novým aktivitám. No aj napriek všetkému hlavnou pointou podujatia bola charitatívna pomoc. A preto som sa rozhodol, že z každej registrácie bude darovane jedno euro vtedy na účet sedemročnej Liliany, lebo potrebovala finančne náročnú liečbu v boji proti rakovine. Už v koncom lete sa nám podarilo vyzbierať spoločne neskutočnú sumu, viac ako dvetisíc eur! Za čo som dodnes všetkým vďačný, a za čo im ďakujem.
O Corona maratóne hovoríš v minulom čase. Už ho nerobíš?
Keď korona ustúpila, ľudia sa vrátili k osobným kontaktom aj pri športovaní. Ale vytvorila sa dosť veľká komunita ľudí, s ktorou som rád v kontakte a pre ktorých rád vytváram stále nové podujatia. A to nielen pre bežcov ale aj pre cyklistov alebo caniscross nadčencov. Občas sa nám podarí aj nejaká spolupráca a teda súťaž pre našich športovcov. Momentálne sme prestavali našu webstránku s novým dizajnom, zároveň tak aby bola rýchlejšia a stabilnejšia a hlavne jednoduchšia. Pretože sa chcem zlepšovať a ponúkať len tie najlepšie služby. Úprimne, pre mňa osobne je projekt Virtual Championship práve o službe a pomoci. Služba pre športovcov, a pomoc práve tým, ktorí to potrebujú. Pretože spoločne športujeme a spoločne pomáhame. Spoločne totiž môžeme zmeniť svet. Preto aj naďalej z každého podujatia podporujem niekoho, kto to potrebuje. Virtual Championship je vlastne akýsi spôsob životného štýlu služby a pomoci. Chcem a snažím sa o skvalitňovanie životného štýlu hlavne hravou formou, a to nielen pre moju rodinu. Lebo aj ja sám chcem byť zdravý, chcem aby moja rodina bola zdravá, a chcem vidieť svoje deti vyrastať a učiť ich zdravému pohybu pri ktorom budeme tráviť čas spolu. A to čo chcem pre seba chcem aj pre iných. A keď sa budeme všetci viac hýbať, budeme zdravší a budeme sa mať lepšie.. To je môj cieľ.
foto: archív L.K.
