Mladá, usmievavá, plná energie a nápadov. MICHAELA ZAMARI vstúpila na náš knižný trh s románom Šéf môjho šéfa. „Chcem písať inak,“ hovorí suverénne. Miška si splnila veľký sen vydať knihu a určite nezapadne medzi armádu nezáživných príbehov, ktoré na pultoch zapadajú prachom, jej knižka má moderný náboj.
Vyšla ti prvá kniha, čo všetko pri tom cítiš?
Knihu Šéf môjho šéfa som napísala viac-menej potajomky, nechcela som
počúvať odhováranie od záľuby, pri ktorej je minimálna šanca, že vám
zaplatí účty, no nebolo ľahké ovládnuť nutkanie povedať o tom niekomu
ďalšiemu. Postupne som to prezradila najbližším a potom odštartoval
kolotoč stretu s realitou slovenského spisovateľského sveta. Odhliadnuc
od všetkých pokusov, nadšených drobných výhier i tvrdých pádov,
najťažšie bolo nájsť vydavateľstvo, ktoré by pri mojej prvotine pocítilo
rovnaké nadšenie ako ja. A to sa podarilo, za čo som veľmi vďačná.
O čom kniha je a komu by si ju odporúčala?
Je to príbeh dvoch neobyčajných ľudí, ktorých istým spôsobom spája minulosť i budúcnosť, a tvrdohlavé charaktery inteligentných postáv dokazujú, že tie najlepšie veci v živote nie sú zadarmo. Snažila som sa vložiť do deja a do rozhovorov čo najviac humoru a pozitívneho nadhľadu, pretože negatívnych vplyvov je všade navôkol dostatok. V príbehu ale nechýbajú ani všadeprítomné nedorozumenia a problémy bežných smrteľníkov. Rada by som svojou tvorbou oslovila čitateľov bez ohľadu na vek či pohlavie, ale či sa mi to podarí, to už bude hudbou budúcnosti a momentálne je to na posúdení objektívnych čitateľov a istotne aj kritikov. Zo subjektívneho hľadiska si však myslím, že môj prvý príbeh pravdepodobne viac osloví nežnejšie pohlavie.
Ide o fikciu, či ťa inšpiroval aj skutočný život?
Ide o fikciu inšpirovanú celým radom udalostí zo skutočného života. Niekedy mi stačí drobnosť, ktorá ma inšpiruje k celému dialógu, kapitole, či dokonca k podstate príbehu. Samotný charakter hlavného hrdinu je poskladaný z reálnych skúseností a mojej fantázie. Ide o muža, ktorý sa narodil v Belgicku, žije vo Švajčiarsku, ale korene má na Slovensku. Pár týždňov po tom, čo som knihu dopísala, som náhodou reálne narazila na muža, ktorý mal taktiež slovenské korene, pochádzal zo Švajčiarska a aktuálne žije v Kanade. Dokonca sa volal presne ako postava z mojej knihy. Tomas, bež dĺžňa a mäkčeňa, a bez anglického „h“. Nejedenkrát som sa presvedčila, že zázraky sa dejú a v živote je možné naozaj všetko, ale toto bolo ako to najbizarnejšie znamenie, že “na to idem správne“. O knihe som tomu zaujímavému neznámemu nehovorila, ale nemal problém ukázať mi občiansky, keď som nechcela veriť vlastným ušiam. (úsmev)
O svojom románe rozprávaš veľmi zanietene, chystáš vari aj pokračovanie príbehu?
Chcela by som písať pozitívne príbehy a riadim sa tým, že “ak sa
niečo neskončilo dobre, tak sa to ešte neskončilo“. Nevravím, že každý
príbeh musí skončiť láskou až za hrob, svadbou a tuctom detí, ale príbeh
Tomasa a Nely sa nekončí tak rýchlo, ako sa začal.
Začínala si s písaním a vôbec so záľubou v knihách ako zvyčajne aj iní spisovatelia – v detstve?
Počiatky písania by sa u mňa našli vo forme denníka z čias
dospievania, ale väčšinu času po základnej škole som trávila pri koňoch
a na písanie nebol čas ani energia. Paradoxne neoficiálnu prvotinu som
napísala o zážitkoch práve z tohto úžasného prostredia, ale nevidelo ju
veľa očí. Potom som si na dlhšie obdobie nevedela nájsť čas na písanie
či čítanie, veľa času som trávila na brigádach a s bývalým priateľom. Až
nastal čas, kedy sa môj život otriasol v základoch a veľa vecí sa
zmenilo. Najmä vo mne. A k písaniu som sa konečne vrátila.
Okrem písania máš však aj ďalšie hobby – cestovanie. Prešla si kus sveta, naposledy si strávila mesiac cestami po USA. V čom je iný americký život od toho nášho? Vedela by si tam žiť? Čo ťa tam najviac zaujalo, šokovalo?
Mojou srdcovkou bola až do tohto leta výlučne Ázia, ale už na základnej škole sa na mňa jedna z vtedajších najbližších priateliek pozrela so sebaistým pohľadom – ty si sa mala narodiť v Amerike. Ubehlo však zopár rokov, kým som si jej tvrdenie overila. Áno, vedela by som tam žiť, je to predsa krajina blízka európskemu životu a má mnoho, čo ponúknuť, no vedela by som si predstaviť život aj v Ázii, a nie je vylúčené, že aj niekde inde. Myslím si však, že na patričné porovnávanie som v Amerike strávila málo času. Život za veľkou mlákou je v mnohom podobný nášmu, zároveň je vo viacerých oblastiach iný. Šokovalo ma viac vecí, aj v negatívnom, aj v pozitívnom smere, to najhlavnejšie som zhrnula vo svojom článku na stránke vydavateľstva, ktoré mi vydáva prvú knihu. Dalo by sa o tom písať celé state, aj tak by som ale všetkým odporúčala ísť sa tam radšej pozrieť osobne.
(red)
foto: M.Z.
