Berlínske hviezdy. Príbeh o ľudskosti a odvahe

0
90
Berlínske hviezdy

Berlínske hviezdy sú dojímavým čítaním o sile ľudskosti a odvahe. Existuje množstvo príkladov, ako počas vojny zachraňovali tých, ktorí to potrebovali. Nicholas Winton, či Irena Sandlerová sú len dve z mnohých mien.
A je úžasné, akí sme vynaliezaví, keď chceme podať pomocnú ruku…

Zlaté dvadsiate roky v Berlíne.
Lina je žurnalistka. Pozná Dietrichovú, Fröhlicha i všetkých dôležitých ľudí z filmovej i divadelnej brandže. Keď sa Berlín začína obliekať do nacistických vlajok, je pri tom a svrbia ju prsty. Vlastnou šikovnosťou sa dostane až do blízkosti vodcu. Jej pero je ostré a ona je príliš mladá. I ju na istý čas strhnú idey a program národných socialistov. Jedna noc s vôňou ohňa však zmení jej život.

Reichstag horí a ona trhá zlatý hákový kríž na svojom krku. A stretáva Reinharda. Aristokrat a člen SS si zaumieni dostať drzú novinárku, v ktorej klíči nenávisť. Tú uhasí len pravda. No potrvá dlho, kým si z tvárí strhnú masky.

Môže z popola nenávisti vykvitnúť láska? Komu patria uniformy Ligy dievčat v pivnici? Kto sú v skutočnosti vodcove deti, ktoré s piesňou na perách križujú v lete ríšu?

Berlínske hviezdy je príbeh o láske, odvahe a túžbe uchrániť to najcennejšie.
Piata kniha s vojnovou tematikou od slovenskej autorky Michaely Elly Hajdukovej, v ktorej sa tentoraz zamerala na prácu novinárov a na deti i mladých, ktorí žili v tom období v Berlíne.

Začítajte sa do novinky Berlínske hviezdy:

Na Berlín sa zniesla tma. A bola by čierna ako atrament, nebyť jasného svitu hviezd a mesiaca, okolo ktorého žiaril kruh. Vojna zachádzala ľuďom pod kožu, za nechty, ovplyvňovala celý ich život.
Pouličné lampy nesvietili, a predsa sa jedna postava náhlila nocou. Obávala sa však, že aj keby bežala ako gepard, nestihne to. A ak by stihla, bolo by to zbytočné. Napriek všetkému však musí utekať!
Priestor malej železničnej stanice na predmestí bol plný policajtov a psov. Civili sa v takých chvíľach pokúšali tváriť čo najneviditeľnejšie.
To sa však týkalo dňa, po zotmení tu nebola ani noha bez uniformy. V koľajisku stál jediný vlak. Nevyzeral, že vezie ľudí, keby nie niekoľkých rúk naťahujúcich sa po troche čerstvého vzduchu. Vo vagónoch im bolo tesno, ale nik sa už neodvážil reptať. Už si ani nespomínali, kedy nastúpili do vlaku.
Zmáhal ich šok a strach. Prečo stoja? Otvoria sa veľké vráta? Na nástupisko vženú štyroch ľudí. Krívajúci muž v kabáte so žltou hviezdou ide vpredu, za ruku pevne drží bledé, vydesené dievča. Na červenom drahom kabáte má svoju vlastnú hviezdu.
V tesnom závese kráča za nimi mladá žena. Mnohí esesáci ju okamžite spoznajú, ale nik nedá najavo prekvapenie. Ona ani dvojročný chlapček, ktorého nesie v náručí, hviezdy nemajú. Ani kufre, ako mnohí iní, ktorí v mrazivom vzduchu vystupovali po drevených plošinách do vlaku počas dňa.
Ťažké dvere posledného vozňa za s hlukom otvoria, muži v uniformách pristavia plošinu a mladá rodina vyjde hore, kde stoja ďalší. Takisto označení žltými hviezdami. Tisnú sa k sebe, keď vyjde muž s dievčatkom, ktoré sa drží jeho ruky ako kliešť. Pomáha hore manželke. Dieťa na jej rukách spí sladkým detským spánkom nič netušiacich. Dvere sa zabuchnú a dievča krátko vystrašene vzlykne, keď sa vagón ponorí do tmy. Rodina sa pritisne k sebe a matka voľnou rukou objíme dcérku.
„Som tu, miláčik, aj keď ma nevidíš,“ pokúša sa o pokojný hlas, hoci v jej vnútri besnie búrka. Má strach. Iba blázon by ho nemal.
„Prečo ten chlap povedal, že nemusíš ísť s nami?“ trasúci hlások takmer zaniká, skôr než vyjde z hrdla. Trinásťročné dievča sa znovu cíti ako malé dievčatko. Vydesené na smrť.
„Lebo mu to prikázali, srdiečko.“
„A prečo ideš?“ zmätenému dievčaťu vyhŕknu slzy. Je unavené, hladné a bojí sa. Už sa viezlo vo vlaku. Nie raz. Lenže ten druhý vlak mal kvety vo vázach a luxusné červené sedačky. A všetci sa tam k nim správali úctivo. A nestáli tam ako tu, natlačení k sebe.
Zúfalo sa drží otcovej ruky.
Jej strach sa o niečo zmenší. Aspoň tu nie je sama. „Lebo by som šla s vami aj na kraj sveta. Preto,“ počuje mamin hlas, ktorý ju uchlácholí. Žena sa v tme pokúša zachytiť mužov pohľad, ale je nepreniknuteľná. Ako hlinou zasypaný hrob. A tak v temnote zviera chlapčeka v náručí, voľnou rukou dcérku a vníma objatie svojho muža…
V tej istej chvíli beží staničným parkom žena. Nikdy v živote neutekala takto rýchlo a je vďačná mesačnému svetlu, že vie, kam má klásť nohy. Zrazu si v letku vyzuje lodičky, ktoré ju brzdia, a beží po studenom chodníku naboso, len v nylonkách. Ľahučká sukňa šiat sa jej pod otvoreným kabátom vlní okolo nôh ako hmla. Kým však stihne dobehnúť k staničnej budove, schmatne ju muž, ktorý tam na ňu čakal. Objíme ju a jej tvár si pritlačí k hrudi, lebo vie, že bude kričať.
„Nesmieš… upokoj sa… nepomôžeš jej…“ drží ju v zovretí všetkou svojou silou a ona bojuje ako levica, ktorej vzali mladé.
Bráni sa, ale sama vie, že zlyhala. Napokon bezvládne odvisne v mužových rukách a bezuzdne plače do jeho hrude. Svojím objatím sa pokúša tlmiť všetky zvuky, ktoré vydáva jeho milovaná žena. „Meine Schwesterchen… moja sestrička…“ trhane vzlyká v jeho náručí a opakuje tie slová dookola. Napokon sa vysilí až tak, že nie je schopná stáť na nohách. Húkanie vlaku a klepot kolies ju na chvíľu preberú z letargie a na tvári má des. Nedýcha, zodvihne hlavu a zadíva sa smerom, z ktorého sa vinie zvuk.
„Panebože!“ hlesne ticho.
„Musíme ísť, o chvíľu sa to tu bude hemžiť esesákmi.“ Muž ju vezme do náručia, nedbá na to, aj tak jej od zimy celkom skrehli nohy. Nesie ju krížom cez park k jednej z bočných uličiek, kde zaparkoval svoje auto. Šiel za ňou, lebo vybehla z bytu ako vystrelená z dela, len čo zatriasla vystrašenou vzlykajúcou Luisou a vytiahla z nej, čo sa presne stalo a kde vlastne sú. Láskyplne ju zloží na sedadlo a rýchlo nastúpi. Čím skôr budú odtiaľto preč, tým lepšie.
„Ako sa to mohlo stať?“ šepne ona, keď sa auto pustí na cestu.
Chveje sa. Nie od zimy, ale od desu.
„Museli ich zradiť. Sľubujem ti, že zistím, kto to spravil. Kto ich má na svedomí,“ položí ruku na jej skrehnuté spojené dlane.
Krátko k nemu vzhliadne a po lícach sa jej pustia tiché slzy. Tečú jej, až kým auto nezastaví pred ich domom. Cíti mužovo objatie a jeho dlane vo vlasoch. Nepovie už nič, nemá slová, ktorými by ju utešil. Vlak medzitým ďalej uháňa tmavou nocou…

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu