Nekričal. Pokojne dýchal, ústa mal otvorené. Máčal ho dážď: vnikal mu do očí, stekal po šiji, po celom chrbte pod vojenským oblečením. Cítil tisícky malých rezov od ostrých hrotov, čo mu vnikali do tela, trhali ho milimeter po milimetri. Krk, líca, ramená a hruď mu sťahoval kovový ostnatý drôt. Pod jedným hrotom, ktorý sa mu dotýkal krčnej tepny, si cítil pulz. Spleť oceľových pozinkovaných hrotov vytvárala hrozivé väzenie.
Lov je siedma časť bestsellerovej série, v ktorej vyšetrovateľ Martin Servaz bojuje nielen o svoju česť, ale napokon aj o holý život. Podľa mnohých jedna z najlepších kníh série.
V opare mesačného splnu sa z lesa náhle vynorí jeleň. Zviera má ľudské oči. Ale to, na čo poľujú v temných lesoch Ariege, nie je divá zver… a nejde ani o prvú poľovačku. No je to prvá obeť, ktorá neplánovane skončila pod kolesami auta a vyniesla na svetlo sveta sériu hrôzostrašných vrážd, o ktorých dosiaľ nikto ani len netušil…
Lov je ďalší premyslený triler francúzskeho autora, ktorý reaguje na rôzne aktuálne problémy a konflikty. Násilie v mestách, delikventi, obchodovanie s ľuďmi. Podradní policajti, kriváci, ktorých ľudia nenávidia, hoci ich majú chrániť.
Napínavý triler, ktorý však poukazuje na stav našej spoločnosti, na laxnosť a ľahostajnosť nás, ľudí. Tak trochu varuje pred tým, čo vytvárame a zatvárame pri tom oči. Pretože akoby sme stratili cit pre skutočné hodnoty…
Bernard Minier sa narodil v Béziers, vyrastal v juhozápadom Francúzsku a detstvo strávil v Pyrenejach. Študoval na univerzite v Toulouse, odkiaľ pochádza aj hlavný hrdina jeho trilerov Martin Servaz. Vvše dvadsať rokov žije neďaleko Paríža, je ženatý, má dve deti a písaniu sa venuje na plný úväzok. Jeho prvý román Mráz bol preložený do niekoľkých svetových jazykov vrátane angličtiny a najväčší úspech zaznamenal vo Francúzsku a Nemecku. Zatiaľ poslednou, šiestou, knihou v sérii je román Údolie.
Začítajte sa do trileru Lov:
Spln mesiaca. Ako v tých filmoch zo skupiny Z, ktoré obľuboval.
Príbehy so zombiami alebo s upírmi. Tu neboli upíri. Ani zombie. Bolo tu čosi oveľa horšie. Bolo to za ním, neďaleko. Niekde v lese. Pod tou koženou vecou sa mu zle dýchalo.
Stačil zazrieť ich tváre, keď ho vyťahovali z kufra auta. Oči mu klipkali, oslepila ho žiara fakieľ a majákov. Iba na okamih, nič viac.
No stačilo to, aby pochopil. Svetlo v ich očiach mu naznačilo, že to nie je hra. No ak by aj bola, táto hra by bola… smrteľná. Nechali mu istý náskok. V lese bolo prítmie. Povedal si, že ešte má šancu. Kdeže.
Netušil, kde sa nachádza. Väznili ho na mieste, kde bolo cítiť konský trus, zvieratá, kožu, kde za dverami cinkali kovové predmety, kde počul erdžanie koní a tlmený dupot kopýt. Taký hluk poznal iba z televízie. V živote nevidel jediného koňa. Potom ho zatvorili v kufri veľkého auta, ktoré páchlo novotou. A viezli ho asi hodinu, možno aj dve. Kým ho vyložili uprostred lesa. Les pokrýval kopce, noc zahaľovala les, strach mu zastieral myšlienky. Jeho strach mal aj zvuk – jeho vydeseného dychu a bijúceho srdca –, mal aj pach – jeho potu a tej páchnucej veci na jeho hlave – a mal aj farbu – čiernu, temnotu lesa, černotu duše tých mužov, čerň vlastnej kože.
Bežať… Skákať, liezť, padať, ísť ďalej…
Na konci s dychom sa zachytával trčiacich konárov, prechádzal cez potoky bublajúce pod napadaným lístím, v tme sa potkýnal o korene či skaly. Ešte si nevyvrtol členok, ale tomu sa nemohol vyhnúť. Tá vec, čo mu dali na hlavu, ho zadúšala a nedarilo sa mu stiahnuť si ju pre remeň upevnený pod bradou. A nemala ani otvor na ústa. Všade pod tým to páchlo zverou, vývratkami. Klipkal očami pre kvapky potu, čo ho pálili na rohovke. Nohy mu oťažievali a navyše mu pod rebrami vystreľovala pichľavá bolesť. Nebol zvyknutý bežať. A už vôbec nie uprostred lesa. Poznal iba svoje mesto, svoje schodištia, svoje spojovacie chodby. Potil sa ako prasa. Hoci bol nahý. Semenníky sa mu pohojdávali medzi stehnami, bežal čoraz nešikovnejšie, chodidlá aj kolená mal doráňané od kameňov.
V tej ľadovej noci na konci októbra mu malo byť zima. No od behu a stresu mu vrela krv, kým v popolavom svite mesiaca sa mu nad tou vecou na hlave vznášal opar.
Odrazu cez diery v tej koženej veci zazrel pomedzi dva múry vysokých tmavých stromov akési ohromujúce veľké svetlo, akúsi guľu matného svetla, ktorá žiarila na nočnej oblohe ako silný reflektor.
To dúhové halo ho mohlo viesť. Vrátila sa mu nádej. Nezmyselná. Mohol tam niekto byť, nejaký dom… pomoc…
Znovu počul za sebou mužské hlasy, dolu pod svahom, v tme, odkiaľ prišiel on. Zmocnila sa ho hrôza. Bolo mu až na vracanie. Zrýchlil, no vo svaloch sa mu nazhromaždila kyselina mliečna a to ho spomaľovalo. Modlil sa, aby nedostal kŕč – nie teraz! V tepnách sa mu búrila krv. Hemoglobín, leukocyty, lymfocyty. Krv, to bol život.
A on chcel žiť. Miloval život.
