“Hudba je úžasne silný komunikačný prostriedok. Nechcem byť hviezda, ale čo najvernejší sprostredkovateľ komunikácie medzi skladateľom a poslucháčom.” Eva Virsik
Boli ste považovaná za mimoriadne talentované dieťa. Ako si spomínate na prvý dotyk s hudbou?
Ťažko povedať, keďže môj prvý dotyk s hudbou si vlastne nepamätám. Hrala som na klavíri predtým, než mi siaha pamäť životných zážitkov. Potom si to už pamätám útržkovite. Hrala som si sama svoju vymyslenú hudbu a predstierala som, že to hrám z nôt, ktoré som ešte nevedela čítať. To som mala tak asi tri-štyri roky. Neskôr som začala podľa sluchu hrať aj to, čo sa moja staršia sestra učila na klavírnych hodinách. Môj prvý pravdepodobný hudobný zážitok mi však opísala moja mama. Pri nedeľnom obede sme vždy mali zapnuté rádio a hrali tam raz od Liszta skladbu La Campanella. Vraj som sa započúvala, prestala jesť a príbor mi vypadol z rúk do taniera. (smiech)
Aké boli hodiny klavíra pre malé štvorročné dievčatko so skladateľom a klaviristom Dušanom Martinčekom?
Noty som síce vedela čítať skôr než abecedu, ale veľmi ma namáhalo napríklad počítať rytmus. Keď som mala štyri roky začala som dvakrát do týždňa s hodinami. Dušan Martinček bol obdivovateľom tzv. ruskej klavírnej školy, ale systém mal aj svoj vlastný. Vštepil mi tým skvelý technický základ, ktorý mi oveľa neskôr ani v Moskve nikto nemenil (na rozdiel od mnohých iných poslucháčov zo zahraničia).
Pamätáte si na prvé vystúpenie pred publikom?
Nie.(úsmev) Pamätám si veľa vystúpení keď som bola ešte v predškolskom veku, ale ktoré z nich bolo prvé, to si už neviem zoradiť. Niektoré si dokonca pamätám viac detailne. Napríklad vystúpenie v televízii, kde som hrala Gershwinovu melódiu a potom orchester pokračoval. Môj otec dokumentoval moje detské vystúpenia. Napísal, že režisér bral za samozrejmé, že budem hrať z nôt. Lenže ja som noty nepotrebovala. Stačilo mi keď som si to zopár krát zahrala a okamžite som to hrala z pamäti. Keďže to bol Gershwin, často som na to myslela ako na akúsi americkú predzvesť, keď som už ako tridsiatnička žila v USA. Názov tej skladby bol “They can’t take that away from me” (“To mi nemôžu vziať”).
Ako sa ďalej rozvíjal váš mimoriadný talent?
Teda, ako štvorročná som sa začala učiť u skladateľa Dušana Martinčeka. V tom istom čase som zahrala môj debut priamo do Slovenskej televízie. Hrala som podľa sluchu skladby, ktoré sa moja o sedem rokov staršia sestra učila v hudobnej škole. Ako šesťročná som zvíťazila v mestskej súťaži pre mládež v Bratislave. Prvý svoj recitálový program som predviedla v Bratislave ako osemročná. Opakovane som aj vyhrávala prvé ceny z rôznych súťaží, ktorých som sa zúčastňovala každoročne aspoň raz.
Možno si na niektoré spomínate?
Áno, ako prvá cena bratislavskej súťaže “Odvaha nestačí”. Cenou bol trojdňový zájazd do Budapešti. Myslím si, že som si vtedy prvý raz uvedomila, že ak sa stanem klaviristkou, budem často cestovať do zahraničia. V tých časoch to bol pre každého sen, lebo cestovať sa voľne nedalo. V štrnástich rokoch som dostala hneď dve prvé ceny. Z celoštátnej súťaže mládeže v Bratislave a z celoštátnej-Virtuosi per Musica v Ústí nad Labem. Ako pätnásťročná som zvíťazila na medzinárodnej súťaži Bedřicha Smetanu v Hradci Králové. Cena vtedy bola úžasná, pianino značky Petrof. Nielen to, mala som možnosť počas súťaže mať debut s orchestrom, ktorý dirigoval majster Libor Pešek a v rámci koncertu víťazov hrať v Prahe v Rudolfíne. Ako šestnásťročná som získala prvú cenu na súťaži slovenských konzervatórií. Počas tých rokov som ako poslucháčka Konzervatória v Bratislave pravidelne účinkovala na školských koncertoch i pridružených akciách.
Aké boli študijné roky?
Dvakrát som kontrahovala ročník v škole. Deviatu triedu ZDŠ som absolvovala cez letné prázdniny. Maturitný ročník Konzervatória som robila zároveň s tým predošlým ročníkom spolu v jednom roku. Myslím, že cieľom tohto školského “maratónu” bolo, aby som skončila všetko štúdium čím skôr a mohla sa venovať koncertnej činnosti.
Potom vám však bolo udelené štátne štipendium do zahraničia. Vybrali ste si Čajkovského konzervatórium v Moskve.
Tam som strávila osem rokov. Bola tam strašná zima a bola to strašná drina.(úsmev) Učili ma neuveriteľní umelci, ktorí mi otvorili brány sveta hudby, umenia. Hlavne mi otvorili oči, ako vidieť život. Veď to je pre interpréta najdôležitejšie. Reprodukujeme umenie stvorené v historickom čase, priestore, inými ľuďmi. Musíme im komplexne rozumieť, ale aj vedieť tú mieru dávky, koľko pridáme zo seba. Po tejto stránke ma v Rusku naučili rešpektovať a rozumieť skladateľov notový text. Preto si myslím, že keď idem na pódium, nechcem byť hviezda, ale čo najvernejší sprostredkovateľ komunikácie medzi skladateľom a poslucháčom. Ak sa mi toto darí, potom i ja mám pocit, že zažiarim, lebo to spojenie aj ja precítim.
Bol to dialóg medzi pedagógom a žiakom?
Mala som šťastie, že moji pedagógovia ma nepretláčali cez brány. Otvárali dvere, inšpirovali a usmerňovali ma k samovývoju. Po tejto stránke boli roky štúdia v mojom umeleckom živote najkrajšími. Spoznávala som takto aj sama seba. Naučila som sa, ako učiť iných. Pridržiavam sa celý život aj ako pedagóg mnohých týchto princípov. Štúdium v Moskve som ukončila doktorátom hudobného umenia a rok predtým som bola aj laureátkou Slovenskej interpretačnej súťaže.
V roku 1984 odchádzate natrvalo do zahraničia.
Po návrate do Bratislavy zo štúdií som začala pôsobiť ako odborná asistentka v odbore hry na klavír na VŠMU. V tom čase som získala striebornú medailu ako laureátka medzinárodnej klavírnej súťaže Márie Callas v Aténach. Odvtedy som aj aktívne účinkovala v zahraničí či už sama alebo s orchestrami. Bola som na vybranej listine slovenských koncertných umelcov v agentúre Slovkoncert. Lenže moja sestra žila vydatá v Nemecku a rôznorodé problémy s výjazdmi na koncerty ako aj celkové ovzdušie v tých časoch ma inšpirovali k trvalému odchodu do zahraničia. Najprv som sa presídlila do Nemecka, kde sa o mňa starali niekoľké koncertné agentúry a zamestnali ma vysoké školy vo Freiburgu a vo Frankfurte, kde som učila klavír. Po troch rokoch ma osobný osud posunul ďalej, do USA. Tam som predtým nikdy nebola a preto to bol tak trochu opäť začiatok. Samozrejme aj po strane jazykovej. Takže o vysokej škole už nebolo reči, ale o koncertoch áno. Tie sa potom rozbiehali najmä na východnom pobreží. Vystúpila som s koncertami v mnohých mestách ako v Bostone, v New Yorku, vo Washingtone D.C. a iných.
Vaša životná cesta vás viedla z pódia na pódium. Aké boli nedávne špeciálne koncerty a mimoriadne zaujímavé momenty?
V roku 2014 som bola vybratá ako hlavná interprétka pre mimoriadny festival Roberta Schumanna v štáte New York. Konal sa v krásnych priestoroch univerzity v meste Elmira. Tam žije totiž jeden zo skladateľových prapravnukov. Prekvapivo, on pozval aj ďalších príbuzných čo žijú inde v USA. Tak som hrala sólové a komorné koncerty a robila majsterkurzy. Všetko za prítomnosti siedmich, celkom priamych potomkov Roberta Schumanna. Dokonca, ako krásny symbol, hodinky Kláry Schumannovej z ich rodinného inventára, boli počas môjho recitálu položené v klavíri a skveli sa odtiaľ ako akási magická inšpirácia. Klára Schumannová je s nimi dokonca odfotografovaná. Na tú zvláštnu energiu asi nikdy nezabudnem.
Rok 2018 vám priniesol mimoriadne zaujímavú zahraničnú cestu a nádherny projekt. Mierova misia v Južnej Korey s mottom festivalu “Jedni ľudia, jedna harmónia”. Určite to podčiarklo ešte viac váš vzťah k hudbe.
Áno, určite. Neobyčajný Lindenbaum Festival, ktorý má za cieľ zbližovať a zmierovať ľudstvo cestou klasickej hudby. Prvoradým cieľom je zmierenie Severnej a Južnej Kórey. Tento festival som zahájila recitálom v Soule a pokračovala v účasti recitálom a komorným vystúpením v Tribowl Kultúrnom centre mesta Incheon. Bolo mi cťou, že som mohla byť súčasťou tejto misie. Veď mojím silným presvedčením a jednou z pohnútok, prečo som sa stala hudobníčkou je, že misiou hudby vo svojej podstate je byť v službách všetkým ľuďom. Hudba je úžasne silný komunikačný prostriedok. Je to vskutku reč, ktorú všetci rozumieme ešte keď sme aj celkom maličkí. Lenže je to aj reč, ktorá je celkom univerzálna, nediskriminuje, nevymedzuje politiku, národnosť, rasu, relígiu, sociálne postavenie, telesné postihnutie…nič z toho hudba nepozná. Hudba nás preto všetkých spája bez ohľadu na spomenuté. Organizátor festivalu, huslista Hyung Joon Won zostavil už pred desiatimi rokmi Lindenbaum orchester pozostávajúci z mladých študentov. Oni počas festivalu naštudujú pod vedením známych hudobníkov a dirigentov orchestrálnu skladbu, ktorú ako finále koncertu potom zahrali v DMZ (demilitarizovaná zóna medzi Severnou a Južnou Kóreou) v sále veľkého bývalého vojenského objektu USA. Tento koncert som si samozrejme i ja vypočula. Tak som mala možnosť po ceste vidieť hranicu, aj ten z obrázkov známy “Most” spájajúci a dnes elektrickými drôtami rozdeľujúci dve kórejské krajiny.
Videla som i mínové polia…Prenocovali sme všetci na tejto bývalej USA vojenskej báze priamo tam v DMZ. Na takéto silné zážitky z cestovania som istotne nemyslela ako deväťročná pri prvej ceste do Budapešti. Intuícia o sile hudby ma určite nesklamala.
S Tureckom, konkrétne s Istanbulom sa spája váš recitál a unikátne vzdelávacie Majstrovské kurzy.
Turecko je krajina, do ktorej sa veľmi rada vraciam. Rada spomínam na rok 2017 v Ankare, kde som hrala recitál pre krajiny V4 s programom zostaveným zo skladateľov týchto krajín. Čiže zastúpená bola hudba slovenská, česká, maďarská a poľská. Maďarské veľvyslanectvo poskytlo na tento koncert svoje priestory s klavírom, ktorý tam kedysi používal skladateľ Béla Bartók počas svojich ciest v Turecku. Toto mi samozrejme pridalo jedinečný zážitok. Často robím aj klavírne majsterkurzy. Bola to napríklad súčasť mojej návštevy aj v Kórei, kde popri festivale bola pripojená aj klavírna Akadémia. Minulý december som bola požiadaná o klavírny majsterkurz v Istanbule, ktorý sa konal na Marmara Univerzite. Boli v ňom prihlásení študenti ktorí študujú nielen lokálne, ale napríklad aj na známej Ecole Normale v Paríži.
Pandémia a jej vplyv na celý umelecký svet zasiahla určite aj vás a priniesla nové zážitky. Aké koncerty ste museli zrušiť?
Rušilo a stratilo sa všetko! Ľutovala som najmä stratené koncerty s orchestrom. Napríklad môj obľúbený 2. koncert Chopina f moll, ale aj oslavy 250. výročia narodenia Beethovena plánované počas celého roku 2020, kedy som mala v pláne sonátové recitály, komorné cykly, dokonca krásny Trojkoncert pre husle, klavír a violončelo s orchestrom. Bol už dvakrát preložený, nie zrušený. Snáď sa bude realizovať až v budúcom roku. Hudba má práve pomáhať vtedy, keď je ľuďom ťažko a v pandémii to bolo vskutku nemožné. Robili sme čo sa dalo, cez internet. Aj ja som s priateľkou, čelistkou, nahrala zopár pekných skladieb na youtube. Hrať spoločne duo na diaľku bola celkom nová skúsenosť.
„Steinway nehrá sám seba, ale číta moje myšlienky…”, krédo, ktoré vás sprevádza.
Vždy s radosťou hovorím o nástrojoch Steinway. Väčšina klaviristov sa zhoduje v tom, že je to najlepšia značka. Má nielen úžasnú schopnosť reagovať na tie najmenšie detailné zmeny dotyku, ale má svoj špecifický zvuk, ktorý hneď spoznáte. Na ňom sa dajú tvoriť farby a vzbudzovať hudobné emócie na úplne inej úrovni než pri iných značkách. Práve táto schopnosť reakcie na celkom malý povel záchvevu citu či celej hudobnej myšlienky je neopakovateľná. Poslúcha, akoby hneď chápal, čo chcete. Iné klavíry, z mojej osobnej skúsenosti väčšinou neprinesú tónový výsledok aký očakávam. Je veľa iných vynikajúcich značiek, ale pre mňa je Steinway najlepší.
Začali sme Slovenskom, tak sa tam opäť vráťme. Aké projekty máte naplánované práve na Slovensku?
Na Slovensko som sa vrátila v totálnej pandémii. Rada by som tu odovzdala moje dlhoročné skúsenosti aj v pedagogickom systéme aj koncertne. Vrátiť sa do rodnej krajiny mi prináša pocit radosti. Teším sa z úžasného vzrastu ktorý si všímam. Stavajú sa nové cesty, objekty, všetkého je dostatok. Robí ma to šťastnou. Koncertne, k najbližším mojím projektom na Slovensku patrí nádherná udalosť. Budem recitálom inaugurovať Steinway klavír limitovanej edície. Volá sa “Black Diamond” a je dizajnovaný svetoznámym klaviristom Lang Lang. Takýto klavír ide na Slovensko po prvý raz v histórii! Na túto gala prezentáciu sa veľmi teším. Bude aj v celkom novej sále. Chystám preto rôznorodý program. Ukázať čo najväčšiu škálu zvukových možností tohto klavíra. Keď som ako šesťročná prvý raz hrala na klavíri značky Steinway, bola to láska na prvý tón.(úsmev) To tak trochu aj zostalo, každá sála má iný klavír. Vždy sa teším na ten prvý tón…, aký bude? Spomenutá sála i klavír v Starom Klíži pri Topoľčanoch je súčasťou sedemnásťročného diela úspešného slovenského podnikateľa a vzácneho filantropa pána Gabriela Reháka, ktorý Starý Klíž vybudoval. Pri našom nedávnom stretnutí povedal krásnu vetu: „Na šťastie treba byť pripravený.“
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa ďalších úspechov.
text: Elena Fedorková
foto: Archiv E.V.
