Známa poetka Blanka Poliaková viac ako tridsať rokov písala pre časopis Slovenka reportáže, objavovala tvorivých, vzácnych ľudí, umelcov, ľudových majstrov. Popritom sa v súkromí venovala veršovaniu, intímnej lyrike. A ostala jej verná doteraz. Práve teraz v marci jej vyšla vo vydavateľstve MAYOR kniha Krajinou tichého srdca.
V útlej knižočke s názvom Krajinou tichého srdca čitateľ nájde svojskú bilanciu partnerského života, prežitých okamihov lásky, snívania, lúčenia i nesmrteľnosti. Autorka, poetka Blanka Poliaková, majstrovsky vťahuje čitateľa do zákutí prežívania naplneného vzťahu, ale ponecháva na ňom, aby sa sám rozhodol, kde je v jej veršoch tá krehká hranica medzi realitou a snom. Aj o tomto diele platia slová znalkyne Poliakovej tvorby spisovateľky Jany Šimulčíkovej: „Jej básne sú trvalky nepodliehajúce móde, s takými znakmi rýdzej lyriky ako úprimnosť, citovosť, vrúcnosť. Poetka však vo všetkom zachováva mieru, nebúcha do činelov, nekvíli falošnou sentimentalitou. Prihovára sa tlmeným hlasom a aj v boľavých chvíľach v pozitívnom duchu.“
Verše sprevádzajú grafické náznaky krehkých kvetov, ktoré autorka miluje a obdivuje rovnako ako všetko, čo je v prírode. Obálku s využitím fotografií Kristíny Holáskovej navrhol Marián Fabian, autorkin vnuk. Podpísal sa aj pod grafickú úpravu diela.
Blanka Poliaková
Popri novinárskej práci v Slovenke písala poéziu úspornú slovom ale nabitú hlbokým prežívaním, človečenstvom. Debutovala v roku 1963 zbierkou básni Požičaj mi deň. Doteraz vydala s väčšími či menšími prestávkami ďalších štrnásť kníh. Odrazovým mostíkom pre novú tvorbu boli pre Blanku najmä spomienky a obdiv prírody. Vyšli potom v zbierke Leto v kolíske jabloní. Odvtedy ju noc čo noc zobúdzajú zo spánku nové verše. Prísne ich triedi a keď dozrejú, uloží ich do knižočky.
Zbierku – výber z diela, ktorý vyšiel v roku 2016 k jej životnému jubileu pod názvom Zo záhrady srdca náhodou objavil mladý básnik Goran Lenčo. Prečítal si i staršie Poliakovej verše a zistil, že našiel pre seba spriaznenú poetickú dušu. V recenzii v Literárnom týždenníku potom napísal: „Len málo autorov vie komunikovať so srdcom čitateľa, len nemnohí z toho mála dokážu rozprávať tak galantne a zároveň jatrivo.“
Básne do zbierky vybrala poetka, spisovateľka a literárna kritička Jana Šimulčíková. V závere knihy okrem iného napísala: „…rozhodujúca je pečať autorkinej osobnosti a osobitosti: dychtivosť po poznaní, obdiv k prírode, úprimnosť citov, nadšenia i smútku, potreba lásky, trvalých vrúcnych vzťahov.“ Tieto slová platia pre celú tvorbu Blanky Poliakovej, najnovšiu zbierku Krajinou tichého srdca nevynímajúc.
Život sa s Blankou nijako nemaznal. Nesťažuje sa, len rada konštatuje: „Občas pomáha, keď sa človek z bolesti vypíše…“ a zamyslene ešte dodáva: „Stále sa učím tešiť zo slnečných lúčov, z každého Božieho dňa.“
Text: Anna Konečná, foto: Marián Fabian
