Spoznajte ostrov Rastarika, ktorý riadi mafia. Nerešpektuje zákony, pravidlá a ide si svojou nespútanou cestou moci.
Na druhej strane je celkom solídne malé Slovensko, no akousi záhadnou zhodou náhod si veľmi dobre rozumejú…
Rastarika nie je sci-fi, ani fantasy. Je to skôr satira plná humoru a absurdít, ktorá mieri na spoločenské pomery na Slovensku. A tak trochu aj spomienka na zmiznutého Paľa Rýpala.
Čo má stredoeurópske Slovensko spoločné s ostrovnou krajinou kdesi v Karibiku? Novinár Forgács to spoločné našiel v neumelom spojení moci a politiky, v bujnejúcich rudimentoch prízemného paternalimu, deformáciách prirodzenosti vo vládnutí a vo verejnom ohlupovaní, v spoločenskej atmosfére i osobných postojoch mladých či starých ľudí, ktorí sa kedysi volali občanmi. Vyzerá to tak, že všetci sme hodní jeho humoru, i keď svoju polofantastickú knihu napísal, aby uctil pamiatku záhadne zmiznutého novinára Pavla Rýpala, pretože ten by na niečo také zrejme nemal nervy.
„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu
prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou
či tým na mysli,“ dodáva Jozef Banáš.
Prvým impulzom ku knihe
bol Forgácsov rozhovor s Paľom Rýpalom pred 12 rokmi, keď ho prehováral,
aby sa s ním pustil do projektu Rastarika. Mal to byť projekt
rozhlasového pásma. „Paľo mal napísaný námet, fiktívny ostrov v
Karibiku, ktorý sa volá Rastarika, ktorý má z rôznych záhadných dôvodov
vynikajúce vzťahy so Slovenskom,“ spomína si Daniel Forgásc. „Zaujalo ma to, pustil som sa do toho, myslím, že moje veci sa Paľovi páčili, len sa nám ho nepodarilo vtedy predať.“
Snívali asi dva roky, že to urobia, hľadali toho, kto by sa do projektu pustil. Stalo sa však to, čo sa stalo. V apríli 2008 Paľo Rýpal zmizol a dodnes sa nenašiel. To, čo Forgács teraz napísal, ležalo roky v šuplíku s tým, že keď sa vráti, budú pokračovať. Keď ale dospel k záveru, že asi sa už nevráti, vybral to von a prepísal do podoby románu s názvom Rastarika.
Prečítajte si úryvok z novinky Rastarika:
Šialená stávka a maďarský hokej
Na nekonečné piesočnaté pláže Rastariky, ostrova v strede slnečného
Karibiku, sa začal spúšťať rýchly karamelový súmrak. Nad ťažnými ropnými
vežami, diamantovými baňami i lomami na zlato v sekunde zavládla tma.
Krajina, ktorá v jedinej sekunde mohla z ktoréhokoľvek svojho obyvateľa
spraviť milionára, sa pomaly ukladala na spánok.
Ostrov spal, ale
nie jeho slepý prezident. Hlava štátu a pravdepodobne najmúdrejší mozog
Rastariky Julio Goméz Rastarovich šípil, že v jeho mocnárstve voľačo
nesedí. Chytal ho zvláštny nepokoj. Keby však tušil, aká sieť intríg sa
práve zaťahuje nad ním a jeho svetom, jeho znepokojenie by sa premenilo
na skutočnú paniku.
Slepý prezident nepotreboval zapínať elektrické
svetlá, aj keď miestnosť už takmer pohltilo šero. Sedel v Oválnej
pracovni rastarického Bieleho domu, ktorý dal postaviť jeden z jeho
predchodcov, diktátor a šialený paranoik. Okrem imitácie sídla
amerického prezidenta si podľa egyptského vzoru dal v hlavnom meste
Rastariky postaviť aj pyramídu, v ktorej túžil po smrti nekonečné veky
odpočívať, oslavovaný svojím ľudom. Po krátkom a krutom prevrate však
ľud jeho telo hodil ešte zaživa rybám a v pyramíde bola aktuálne
reštaurácia, kde elita karibskej krajiny kula svoje obchodné plány.
Rastarovich, prvý, a preto logicky aj najvýznamnejší demokratický
prezident Rastariky, sa narodil ako Julio Goméz Starovič. Priezvisko
zdedil po dávnych slovenských predkoch. Počas revolúcie si však vybral
efektne znejúcu prezývku pripomínajúcu názov jeho domoviny a tú potom
celý zvyšok politickej kariéry používal ako oficiálne meno.
Stáročnou hrou osudu, ktorý rád píše na prvý pohľad šialené príbehy,
mala stredoamerická Rastarika nadštandardné vzťahy so stredoeurópskou
Slovenskou republikou. Vyplývali zo spoločnej histórie. A možno aj z
toho, že tieto dva štáty si v geopolitickom priestore nijako
nekonkurovali, ale naopak – mali si čo ponúknuť tak na úrovni bežných
občanov, ako aj elít biznisu a politiky. Vznikol tak zvláštny, nežný a
symbiotický vzťah, porovnateľný len so vzťahmi, aké má Slovensko s
Českou republikou. Na rozdiel od Slovenska Rastarika nemala to šťastie
žiť v súštátí dvoch spriatelených krajín. Bola na to príliš bohatá a
všetci susedia na ňu pozerali žiarlivým okom.
Prezident Rastariky je vždy sám
Ako raz poznamenal jeden z najväčších dobrodruhov slovenskej
politiky, ktorý na ceste k výšinám pomohol mnohým kamarátom a na ceste
dolu ho všetci zradili a on zradil ich, politická kariéra sa podobá Tour
de France. Kým sa prepracovávaš dopredu, spolupracuje s tebou celý tím.
Keď sa dostaneš blízko špičky, krok s tebou už držia len jeden-dvaja
spriaznení pretekári. No keď si prvý, zostaneš vždy sám ako prst.
Práve na tieto slová myslel Rastarovich, keď sedel vo svojej temnej
pracovni, z ktorej nič nevidel. Vnímal zvuky vetra za otvoreným oknom a
vŕzganie parkiet vo vedľajšej miestnosti, po ktorej sa nervózne
prechádzal jeho sekretár Juanito Mojito. Vedel, na čom je postavená
autorita prezidenta Rastariky. A hoci toho veľa nevedel, neomylne vedel,
že šéf má problém.
To, že práve prehral 20 000 amerických dolárov v
stávke, by samo osebe problém byť nemusel. Bol už štvrté volebné
obdobie prezidentom krajiny a z jej ekonomiky vytuneloval toľko, čo by
za normálnych okolností jeho potomkovia neminuli ani za sedem pokolení.
Okrem toho volebný systém tejto karibskej krajiny nezakazoval
úradujúcemu prezidentovi kandidovať na tento post opakovane, takže
teoreticky mohol v tejto pozícii zotrvať do konca života.
Problém bol, že on vyhrával vždy.
Ešte nikdy v ničom neprehral. A ak aj prehral, občania jeho krajiny o
tom nevedeli alebo boli presvedčení, že v skutočnosti išlo o
prezidentovo víťazstvo. A už vôbec nepotreboval prehry vo vzťahu k
Slovensku.
Pred rokmi ho oficiálne navštívil novozvolený predseda
slovenskej vlády Vladimír v príšerne krátkych nohaviciach, z ktorých mu
trčali členky obtiahnuté otrasnými bielymi ponožkami. Bol však šialene
dobre informovaný a Rastarovichovi rovno navrhol spoluprácu.
Spolupráca so Slovenskom fungovala dlho, ale – ako sa zakrátko ukázalo – možno nemala trvať večne…
Dios mío, kto potrebuje, aby som sa takto hanebne vykúpal v debilnej
stávke na hokejový zápas? Ako to, že mi nikto nič nenaznačil? Alebo
naznačil? nervózne špekuloval Rastarovich.
Stávka na istotu
Rastarický prezident stavil na súboj reprezentačných mužstiev
Slovenska a Maďarska v prípravnom hokejovom zápase. Bola to myšlienka
jeho sekretára Mojita, podľa ktorého medializácia dôvery prezidenta k
mužstvu spriatelenej krajiny posilní rastaricko-slovenské vzťahy. Agilný
sekretár v tomto zmysle zorganizoval aj mediálnu predohru.
„Prezident Rastariky nemá pochybnosti o víťazstve Slovákov. Stavil
vlastných 20 000!“ znel predvčerajší titulok v denníku Žvást,
najčítanejších rastarických novinách, ktoré sa odvolávali na dobre
informované zdroje z prostredia vlády.
Maďari boli totiž známi
neporaziteľnosťou vo vodnom póle či šerme a skvelým futbalom. Na ľade
však dovtedy zvyčajne pôsobili dojmom, akoby doma trénovali najmä so
zmetákom pri upratovaní rozmrazenej chladničky.
Rastarovich vedel,
že v tomto zápase Slovensko nemohlo prehrať, a stavil dvadsaťtisíc s
tým, že si popri dobrej reklame ešte aj zarobí pár dolárov na pivo.
A aby sa efekt prezidentovej stávky ešte zosilnil, Mojito zariadil, že
sa zápas vysielal v rastarickej televízii a rozhlase v priamom prenose.
Slepý prezident, prirodzene, uprednostnil rádio. Dal si priniesť
fľaštičku svojho obľúbeného tokajského vína, nalial si trocha do pohára a
natiahol nohy v pohodlných károvaných papučiach. Očakával jednoznačný
priebeh zápasu a na konci jasný triumf.
Keď však v tretej minúte slovenský brankár omylom zasunul zachytený puk za vlastný chrbát, spozornel.
„Je to možné?!“ skríkol o pár minút zaskočený rastarický komentátor,
keď slovenská obrana pustila na svojho gólmana hneď troch maďarských
útočníkov naraz.
V polovici zápasu utrúsil komentátor prvú, zatiaľ ešte relatívne nevinnú poznámku smerom k prezidentovi.
„Toto asi prezidenta Rastarovicha nepoteší. Štyri nula pre Maďarsko.
Zdá sa, že peňaženka s 20 000 dolármi sa od nášho prezidenta vzďaľuje
ako veľký tanker z rastarického prístavu. Keď sa raz vráti, bude
prázdny,“ uchechtával sa komentátor. A Rastarovich začal tušiť, že
namiesto pozitívneho PR získal exkluzívnu šancu stať sa na najbližšie
týždne vysoko frekventovaným terčom ľudovej tvorivosti na tému: Ako
somár prezident prišiel o veľkú sumu v dolároch.
Rastarovich hanebne
prehral všetko, lebo slovenský tím nehral nič, kým borci z horúcich
maďarských púst pôsobili dojmom, akoby ľad bol pre nich prirodzenou
zimnou zábavkou. Vyhrali napokon 7 : 0.
„Kurva skurvená,“ vyhlásil v
súkromí prezident Rastariky. Na verejnosti slová tohto typu nepoužíval,
veľmi si potrpel na to, aby v očiach svojich voličov pôsobil dojmom
osvieteného, vzdelaného a kultivovaného vodcu.José, skrytý za Andreou,
mal dosť času na to, aby ho celou silou udrel drevorubačským širokým
oblúkom popolníkom rovno do čela. Popolník sa rozlomil na tri kusy a
stodvadsaťkilové Jogurtovo telo zletelo ako neriadená strela dozadu na
bar. Hlavou trafil do mramorového obloženia a zložil sa na zem.
Josému ani nenapadlo vyjednávať. Vedel, že prvý tučniak dostal poriadnu
šupu, vypustil ho teda z focusu svojej pozornosti a sústredil sa na
druhého. Sledoval súpera a mal dobrý pocit – všetko možné bolo v tomto
neznámom svete iné, ale chlapi sa bili rovnako ako na Rastarike.
Pokúsil sa udržať si odstup od Róma tým, že ho celou silou kopol pod
koleno nohy, o ktorej si myslel, že na nej stojí, a bleskovo odskočil.
Lenže Tybyke stihol preniesť ťažisko na druhú nohu a prekvapivo šikovne
sa vrhol na rybára. Zamladi bol jedným z nádejných rómskych boxerov a
nebil sa prvý raz.
Milan Buno, literárny publicista
