Hercule Poirot proti zákernej Veľkej štvorke

0
804

Prvá dáma anglickej detektívky nám vo svojom románe Veľká štvorka z roku 1927 predstavila Hercula Poirota v celkom inom, prekvapivom svetle: slávny detektív v ňom namiesto zvyčajného vyšetrovania prípadu vraždy vo vidieckom sídle zvádza súboj s mimoriadne nebezpečnou medzinárodnou organizáciou, usilujúcou sa ovládnuť svet.

Kapitán Arthur Hastings sa po roku a pol dostáva kvôli práci v Južnej Afrike do Londýna a hneď ide navštíviť Hercula Poirota. Ten sa však pripravuje na cestu do Ria, kde ho čaká nová zákazka.
Plány mu však prekazí neznámy muž, ktorý k nemu vtrhne do izby a predtým ako sa zrúti, napíše na papier číslo 4.
Keď sa preberie, melie čosi o Veľkej štvorke.
Tri osoby z nej sú známe, ale kto je záhadnou štvorkou?

Treba priznať, že už každý osve predstavoval obrovskú hrozbu. No keď sa spojili, stali sa prakticky neporaziteľnými.
Členovia Veľkej štvorky – geniálny Číňan, americký milionár, francúzska vedkyňa a nepolapiteľný majster prestrojení. Neznáma štvorka, po ktorej sa rozhodne Poirot pátrať.
Títo štyria totiž zosnovali zločinecké sprisahanie takých obludných rozmerov, že šokuje i samého Poirota.
V súboji s nimi mu pomáhajú jeho jedinečné deduktívne schopnosti, no čím dlhšie sa ich snaží vystopovať, tým jasnejšie sa ukazuje, že toto môže byť jeho posledný, osudný prípad…

Veľká štvorka je iná detektívka, ako sme u Agathy Christie zvyknutí. Hercule Poirot sa spolu s kapitánom Hastingsom a inšpektorom Jappom ocitajú vo svete medzinárodnej špionáže.
Zaujímavosťou je, že v príbehu sa objavujú dve netradičné postavy: Herculov brat Achilles Poirot a Vera Rossakoffová, jediná žena, ktorej čaru belgický detektív podľahol.

Začítajte sa do novinky Veľká štvorka:

Vlak našťastie zastavil neďaleko stanice. Po chvíli chôdze sme našli autodielňu, kde sme si požičali auto, a o polhodinu neskôr sme už uháňali späť do Londýna. Až vtedy sa Poirotovi uráčilo uspokojiť moju zvedavosť.
„Nechápete? Ani ja som nechápal. Ale teraz je mi to jasné, Hastings. Chceli ma odpratať z cesty.“
„Čože?“
„Áno. Veľmi šikovne. Miesto aj spôsob zvolili premyslene a nesmierne dôvtipne. Boja sa ma.“
„Kto sa vás bojí?“
„Tí štyria géniovia, ktorí sa spojili, aby mohli prekračovať zákon. Číňan, Američan, Francúzka a ešte ktosi. Modlite sa, Hastings, aby sme sa vrátili včas.“
„Nazdávate sa, že náš hosť je v nebezpečenstve?“
„Som o tom presvedčený.“
Privítala nás pani Pearsonová. Umlčali sme jej prekvapené výkriky, keď zazrela Poirota, a žiadali sme informácie. Upokojila nás. Nikto nevolal a náš hosť nevydal ani hláska.
S úľavou sme si povzdychli a vyšli sme hore. Poirot prešiel cez prednú miestnosť rovno do spálne. Potom na mňa rozrušene zavolal.
„Hastings, je mŕtvy!“
Pribehol som za ním. Muž ležal v rovnakej polohe, v akej sme ho nechali, no bol mŕtvy, a to už nejaký čas. Utekal som po lekára. Vedel som, že Ridgeway sa určite ešte nevrátil. Takmer okamžite som našiel iného lekára a priviedol som ho do bytu.
„Ten už to má za sebou, chudák. Kto je to, nejaký tulák, s ktorým ste sa skamarátili?“
„Niečo také,“ odvetil Poirot vyhýbavo. „Čo bolo príčinou smrti, pán doktor?“
„Ťažko povedať. Možno nejaký záchvat. Vyzerá to tak, že sa udusil. Asi tu nemáte zavedený plyn, však?“
„Nie, máme len elektrické osvetlenie, nič iné.“
„A obe okná sú navyše otvorené. Povedal by som, že je mŕtvy asi dve hodiny. Vy už to oznámite príslušným miestam, však?“
Odišiel. Poirot vybavil niekoľko nutných telefonátov. Trochu ma prekvapilo, keď nakoniec zavolal aj nášmu starému priateľovi inšpektorovi Jappovi a požiadal ho, či by sa u nás nezastavil. Hneď nato sa zjavila pani Pearsonová, oči jej šli vypadnúť z jamiek.
„Je tu akýsi chlap z Hanwellu, z psychiatrickej liečebne. No verili by ste tomu? Mám ho poslať hore?“
Prisvedčili sme a vzápätí vošiel robustný muž v uniforme.
„Dobré ránko, páni,“ pozdravil veselo. „Donieslo sa mi, že tu máte jedného môjho vtáčika. Ušiel včera v noci.“
„Mali sme ho tu,“ upresnil Poirot potichu.
„Takže zase utiekol?“ opýtal sa znepokojene ošetrovateľ.
„Zomrel.“
Zdalo sa, že mužovi sa značne uľavilo. „Nehovorte. Nuž, to je pre všetkých lepšie.“
„Bol… nebezpečný?“
„Myslíte, či by bol schopný niekoho zabiť? To nie. Bol pomerne neškodný. No trpel silným stihomamom. Stále rozprával o tom, ako ho chce umlčať nejaký čínsky tajný spolok. Všetci sú rovnakí.“
Striaslo ma.
„Ako dlho bol u vás v liečebni?“ opýtal sa Poirot.
„Už sú to dva roky.“
„Rozumiem,“ odvetil Poirot. „Nikdy nikomu neprišlo na um, že možno nie je blázon?“
Ošetrovateľ si neodpustil smiech. „Keby nebol blázon, prečo by ho zatvárali do psychiatrickej liečebne? Chápete, všetci naši pacienti tvrdia, že nie sú blázni.“ Poirot sa už neozval. Odviedol muža k telu. Ten ho okamžite identifikoval.
„Je to on, niet pochýb,“ povedal bez náznaku emócií.
„Čudný chlapík, nemyslíte? Tak, páni, asi by som mal ísť a zariadiť potrebné formality. Mŕtvoly vás zbavíme čo najskôr. Ak sa bude konať súdne vyšetrovanie, zrejme sa tam budete musieť ukázať. Pekný deň, páni.“
Nemotorne sa uklonil a vyšuchtal z miestnosti.
O niekoľko minút prišiel Japp, inšpektor Scotland Yardu, energický a elegantný ako vždy.
„Tu ma máte, pán Poirot. Čo pre vás môžem urobiť? Myslel som, že dnes odchádzate kamsi do exotiky.“

Milan Buno, knižný publicista

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu