Novinka od autora hitu Muž menom Ove

0
505
Backman, autor hitu Muž menom Ove

Čítali ste hity ako Muž menom Ove, Tu žila Britt Marie, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, alebo dvojicu Medveďovce a My verzus vy?
Máme super správu. Od Fredrika Backmana vyšla novinka Obhliadka bytu a verte, že sa budete dobre zabávať. Nechýbajú uletené a vtipné dialógy, groteskné zacyklované odpovede, z ktorých vás ide rozdrapiť.
Napohľad vtipný príbeh má však hĺbku a nádherné myšlienky, ktoré si budete vypisovať.

Pri obhliadke bytu vezme nešikovný bankový lupič rukojemníkov. Tvoria ich neznesiteľná boháčka, smutná stará dáma, premotivovaná realiťáčka, manželský pár obdivovateľov nábytku z Ikea, lesbický tehotný pár a starý hundroš s králičou hlavou.
Začína sa bláznivá rukojemnícka dráma, dom obliehajú policajti, novinári…

Lupič sa nakoniec vzdá a rukojemníkov prepustí, ale keď do bytu vtrhnú policajti, nájdu ho prázdny. Pri následných svojských výsluchoch svedkov spoznávame ich pozoruhodné verzie a názory na to, čo sa v skutočnosti stalo. Z výpovedí pripomínajúcich komplikovanú skladačku vyplynie niekoľko otázok:
Ako sa lupičovi podarilo uniknúť?
Prečo sú všetci rukojemníci uštipační, nevrlí a zlostní?
Čo sa to vlastne deje s ľuďmi?

„Keď je človek ešte len dieťa, túži po dospelosti, aby o všetkom mohol rozhodovať úplne sám, no keď dospeje, pochopí, že to je na tom najhoršie….“

Fredrik Backman je skvelý autor. Postupne odkrýva jednotlivé vrstvy príbehu, ľudské osudy, šťastie i smútok. Obhliadka bytu je príbeh plný obrazov, metafor, myšlienok skrytých aj odhalených.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:

Začítajte sa do novinky Obhliadka bytu z vydavateľstva Ikar:

Je deň pred Silvestrom. Vo vypočúvacej miestnosti policajnej stanice v neveľkom meste sedia policajt a realitná maklérka. Policajt vyzerá sotva na dvadsať rokov, no pravdepodobne je starší, kým realitná maklérka pôsobí ako pokročilá štyridsiatnička, hoci je pravdepodobne mladšia. Policajt má na sebe trochu menšiu uniformu, maklérka trochu väčšie sako. Maklérka sa tvári, že by najradšej bola niekde úplne inde, a policajt po pätnásťminútovom rozhovore s ňou vyzerá, akoby si aj on želal, aby bola úplne inde. Keď sa maklérka nervózne usmiala a pootvorila ústa, aby čosi povedala, policajt sa nadýchol a vydýchol takým spôsobom, že bolo ťažké určiť, či vzdychá, alebo sa chystá smrkať.
„Odpovedajte iba na otázky,“ požiadal maklérku.
Tá chvíľu horlivo prikyvovala a potom z nej vyletelo: „Super!“
„Povedal som, aby ste odpovedali iba na otázky!“ zopakoval policajt s takým výrazom na tvári, aký mávajú dospelí muži, keď sa raz v detstve príšerne sklamali a odvtedy sa toho pocitu nezbavili.
„Však ste sa pýtali, ako sa volá moja realitná kancelária!“ namietla maklérka a klopkala nechtami po stole, čo v policajtovi prebúdzalo chuť niečo do nej hodiť.
„Nie, na to som sa nepýtal! Pýtal som sa na páchateľa, ktorý vás držal ako rukojemníčku spolu s…“
„Volá sa Super! Nechápete? Veď keď kupujete byt, chcete najlepší, či nie? Preto keď sa ohlasujem do telefónu, hovorím: Dovolali ste sa do realitnej kancelárie Super! Chcete super byt, však?“
Pochopiteľne, treba vziať do úvahy, že maklérka práve prežila traumatický zážitok, ohrozovali ju pištoľou a držali ako rukojemníčku. Po takom niečom by každý rozprával pomätene. Policajt sa teda obrnil trpezlivosťou. Silno si pritisol prsty na viečka, akoby veril, že ak ich udrží zatvorené aspoň desať sekúnd, súčasný stav sa vráti do východiskovej podoby.
„O…kej. Teraz vám položím niekoľko otázok o byte a páchateľovi,“ zastonal.
Aj on mal dnes náročný deň. Policajná stanica je malá, ľudské zdroje poddimenzované, ešteže kompetencie sú jasné. Presne to sa pokúsil vysvetliť v telefóne ktorémusi šéfovi šéfovho šéfa po vypuknutí rukojemníckej drámy, samozrejme, úplne zbytočne. Zo Štokholmu sem posielajú špeciálnu vyšetrovaciu skupinu, aby prebrala prípad. Šéf pritom nekládol dôraz na vyšetrovací tím, ale na Štokholm, ako keby ohlasoval príchod supermana z hlavného mesta. Dočerta, však to je skôr diagnóza, pomyslel si policajt. Jeho prsty oddychovali na obočí s vedomím, že toto je posledná príležitosť ukázať šéfom, že prípad zvládne sám. Lenže ako, keď tu má iba svedkov, ako je táto osoba?
„Okidoki!“ zaštebotala maklérka, akoby použila nejaké zmysluplné slovo.
Policajt zaškúlil do poznámok.
„Nie je dnes trochu zvláštny deň na obhliadku bytu? Deň pred Silvestrom?“
Maklérka zavrtela hlavou a rozžiarila sa.
„Pre realitnú kanceláriu Super neexistujú zvláštne ani zlé dni!“
Policajt sa niekoľko ráz zhlboka nadýchol.
„Okej. Poďme ďalej: Keď ste uvideli páchateľa, aký bol váš prvý do…“
„Nehovorili ste, že najprv sa ma budete pýtať na byt? Povedali ste o byte a páchateľovi, tak som si myslela, že najprv bude byt a…“
„Okej!“ zabručal policajt.
„Okej!“ zašvitorila maklérka.
„Takže: čo sa týka bytu, poznáte jeho presné rozloženie?“
„Samozrejme, veď som realitná maklérka!“ odvetila a podarilo sa jej odpustiť si nacvičenú frázu o super byte, lebo sa jej zazdalo, akoby policajt trošku ľutoval, že náboje z jeho zbrane sa dajú ľahko identifikovať.
„Môžete mi ho opísať?“
Maklérke sa rozžiarila tvár.
„Je to sen! Hovoríme o unikátnej možnosti získať exkluzívne bývanie v pokojnom prostredí, a predsa blízko veľkomestského diania. Otvorený priestor! Úchvatný prístup prirodzeného denného svetla!“
Policajt ju prerušil:
„Myslel som, či tam existuje nejaká komora, skryté priestory, to ma zaujíma…“
„Vám sa nepáči otvorená koncepcia bytu? Máte rád steny? Samozrejme, steny sú super!“ povzbudila ho maklérka, no do hlasu jej predsa len prenikol podtón, ktorým vyjadrila vlastnú skúsenosť, že ľudia, ktorí majú radi steny, v podstate obľubujú múry.
„Nachádza sa tam, povedzme, šatňa, ktorá nie je…“
„Spomenula som už úchvatný prístup prirodzeného svetla?“
„Áno.“
„Vedecké výskumy dokázali, že svetlo robí ľudí šťastnejšími! Počuli ste o tom?“
Policajt nevyzeral, že by ho ovplyvňovalo svetlo. Niektorí ľudia totiž o svojej miere šťastia najradšej rozhodujú sami.
„Mohli by sme sa držať podstaty?“
„Okidoki!“
„Existujú v byte nejaké priestory, ktoré nie sú zakreslené v pláne?“
„A okolie je ako stvorené pre deti!“
„Ako to s tým súvisí?“
„Iba som chcela zdôrazniť, že je tam SUPER, veď viete. Skrátka, raj pre deti! Vlastne… až na tú dnešnú záležitosť s rukojemníckou drámou. Odhliadnuc od toho – naozaj vhodný pre deti! No ako isto viete, deti priam milujú policajné autá!“
Maklérka radostne krútila prstom a napodobnila húkanie policajnej sirény.
„Podľa mňa tak robí zmrzlinárske auto,“ ohradil sa policajt.
„Ale veď chápete, ako som to myslela,“ namietla maklérka.
„Musím vás znova požiadať, aby ste odpovedali iba na moje otázky.“
„Prepáčte. Ako znela otázka?“
„Aké je presné rozloženie bytu?“
Maklérka sa zmätene pousmiala.
„Nechceli ste sa pýtať na lupiča? Myslela som si, že sa budeme baviť o bankovej lúpeži.“
Policajt zaťal zuby a stisol pery tak silno, akoby sa odteraz chystal dýchať končekmi prstov na nohách.
„Isteže. Okej. Porozprávajte mi o páchateľovi. Ako ste zareagovali, keď…“
Maklérka ho nedočkavo prerušila: „Myslíte tým bankového lupiča? Dobre! Takže lupič normálne vbehol do bytu uprostred prehliadky a mieril na nás všetkých pištoľou! Viete prečo?“
„Nie.“
„Lebo je tam otvorený priestor! Inak by lupič nikdy nemohol mieriť na všetkých naraz!“
Policajt si pomasíroval obočie.
„Okej, tak to skúsime inak: Existuje v tom byte nejaká dobrá skrýša?“
Maklérka žmurkala tak pomaly, až to vyzeralo, že sa to práve učí.
„Skrýša?“
Policajt zavrátil hlavu a dôkladne skúmal strop. Jeho mama vždy tvrdila, že policajti sú v podstate chlapci, ktorí sa držia starých snov. Každého chlapčeka sa predsa spytujú, čím chce byť, keď vyrastie, a takmer všetci aspoň raz povedia, že policajtom. Ibaže väčšina z nich časom dospeje a dostane lepší nápad. Policajt na okamih zatúžil, aby ho dostal aj on, asi by jeho dni a zrejme aj rodinné vzťahy vyzerali menej komplikovane. Treba povedať, že mama bola naňho vždy hrdá a nahlas nikdy nevyjadrila sklamanie nad jeho výberom povolania. Bola farárka, čo je takisto práca, ktorá neslúži iba na zabezpečenie živobytia, preto mu rozumela. Zato otec sa nikdy netajil, že nechce, aby syn nosil uniformu. Mladého policajta zrejme až dodnes ťaží jeho sklamanie, lebo v pohľade, aký venoval maklérke, sa zračilo neskutočné vyčerpanie.
„Áno. Presne to sa vám pokúšam vysvetliť. Myslíme si, že páchateľ sa ešte stále zdržiava v byte.“

Milan Buno, knižný publicista

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu