Stav sa o jej srdce prečítate jedných dychom, pretože Tamera Alexandrová namiešala dokonalý kokteil: podmanivý príbeh plný dobrodružstva a vášne, autentická dobová atmosféra a plasticky vykreslené postavy. To všetko svojským štýlom, ktorý vás jednoducho musí chytiť.
Sylas Rutledge, nový vlastník Severovýchodných
železníc, investoval do tohto projektu všetko, tak trochu aj preto, lebo v ňom
vidí výzvu. Viac než čokoľvek iné sa však usiluje očistiť otcovo meno.
Kľúč k Syovmu úspechu drží jediný muž – generál William Giles Harding z
nashvillského statku Belle Meade. Lenže kým Hardingovi je blízke šampanské a
plnokrvníky, Syovi naopak pivo a býky.
Sy potrebuje, aby mu niekto pomohol zorientovať sa v nashvillskej spoločnosti. Keď spozná Alexandru Jamisonovú, okamžite vie, že práve našiel svoju učiteľku. Čoskoro však odhalí, že pri nehode vlaku, z ktorej obviňujú jeho otca, zahynul Alexandrin snúbenec a jej svet sa roztrieštil na márne kúsky.
Keď Alexandra odmietne manželstvo, ktoré jej dohodol otec, vypočuje hlas svojho srdca a začne vyučovať na Fiskovej univerzite, prvej univerzite pre oslobodených otrokov v Spojených štátoch. Rodina a nashvillská spoločnosť však jej počínanie neschvaľujú a Alexandru zanedlho odvrhnú.
Vďaka vzťahu s rodinou Hardingovcov sa z Alexandry a Sya stanú neočakávaní spojenci. Napriek prvému dojmu si Alexandra začína Sya vážiť, dokonca jej na ňom záleží. Ako je to však možné, keď jej srdce stále patrí inému? Navyše keď Syova nevyspytateľná povaha a dobrodružná duša zaváňajú skôr nerozvážnosťou ako zodpovednosťou a cťou?
Syles Rutledge je ochotný riskovať čokoľvek, aby
získal ženu, ktorú miluje. Neráta však, že v stávke bude jej srdce.
Osudy bývalého hazardného hráča z Colorada a južanskej krásky, rozhodnutej
vyslobodiť sa z pút spoločenských očakávaní, spája rovnaká tragédia. Teraz
musia spojiť sily, aby naplnili svoje sny ak ich však ešte predtým nerozdelí
pravda.
Aj tretí diel série pohladí dušu a srdce.
V príbehu Stav sa o jej srdce autorka Tamera Alexanderová výborne prepojila nezlomnú hrdinku s hrdinom túžiacim po vykúpení a to celé zasadila do zložitej južanskej spoločnosti vtedajšej Ameriky, doby po občianskej vojne. Tamera nás vezme na Fiskovu univerzitu, do školy pre oslobodených otrokov, ktorá vznikla po občianskej vojne. Očarí vás, nadchne a dozviete sa čosi nové.
Začítajte sa do príbehu Stav sa o jej srdce:
Nashville,
Tennessee
9. augusta 1871
Alexandra Jamisonová vždy túžila po sestre. Namiesto
toho však mala troch bratov. Všetko starších. Dvaja z nich sa výzorom aj
povahou ako vajce vajcu podobali otcovi. Tretí a Alexandrin najobľúbenejší brat
Jacob bol iný. Akoby však svet takúto odlišnosť nevedel vystáť. Na bojisku ho
stretla vojna – a vyhrala. Aj keby neexistovalo tisíc ďalších dôvodov, už len
preto vojne nikdy neodpustí.
Ostatní dvaja bratia unikli z domu a z tieňa svojho otca, hneď ako sa dalo.
Kiežby aj ona mohla ujsť.
Ak jej mal niečo naznačiť koč stojaci pred ich domom na Sycamore Lane, ulici s
bohatou zeleňou, kde stálo viacero nashvillských vyberaných sídel, otec pre ňu
sotva plánoval „útek“. Skôr niečo ako „z dažďa pod odkvap“. V pracovni čakal
muž takmer trikrát starší ako ona. Predstavovala si, že si o knižnicu vedľa
stoličky opatrne oprel palicu s mramorovou rukoväťou.
Aby Horaceovi Bufordovi nekrivdila, v skutočnosti ho nikdy nevidela opierať sa
pri chôdzi o palicu, ale bola si istá, že ju v blízkej budúcnosti bude
potrebovať. Zaumienila si, že sa s ním o túto budúcnosť deliť nebude, nech
už si jej otec myslí čokoľvek.
Matka ho mlčky podporí ani nevyjadrí svoj názor na vec. Ak by vôbec nejaký
mala, čo bolo pre Alexandru ďalším zdrojom nespokojnosti.
Svoju matku milovala, ale jednoducho jej nerozumela. Niekedy mala pocit, že ju
sotva pozná. A presne na to má človek sestru, uvažovala Alexandra, keď kráčala
hore schodmi na prednú verandu. Mohla by jej zveriť všetky tajomstvá, bôle
srdca a obavy. Pocit márnosti spojený so snahou vážiť si dvoch ľudí, ktorí jej
dali život. Ako to však mala urobiť, keď rodičia plánovali a predstavovali si
jej život úplne inak ako ona?
Očakávala, že keď dovŕši dvadsaťpäť rokov, takéto problémy už bude mať za
sebou. Život sa však nevyvinul tak, ako predpokladala. Sedmokrásky v črepníku
na hornom schode vyzerali čerstvo poliate, napriek tomu však na pražiacom
augustovom slnku pôsobili unavene. Súcitila s nimi. Sama sa cítila poriadne
vyčerpane.
V to ráno chcela vynechať pravidelné stredajšie stretnutie Nashvillského
ženského spolku, ale matka trvala na tom, aby sa na ňom zúčastnila, no zároveň
tvrdila, že je príliš teplo a nemôže ju sprevádzať.
„Jamisonovci musia byť zastúpení, Alexandra,“ vravela.
„Patríme predsa k zakladajúcim nashvillským rodinám a musíme držať krok s
najnovšími udalosťami. Navyše sa tam vždy dozvieš kopu klebiet.“
Reči o tom, kto sa bude vydávať a ženiť, čo sa má servírovať k popoludňajšiemu
čaju a aká je najnovšia móda podľa časopisu Godey… Hoci spolok zvyčajne vyvíjal
úctyhodné úsilie na pomoc chudobným, nástrahy a témy vysokej spoločnosti už
Alexandre neboli po chuti.
Nie po tom, čo sa stalo Davidovi. Nie po Dutchman’s Curve. Siahla po kľučke na
vchodových dverách a cítila, že sa ukrýva za obranný múr. Tento dom už dávno
nebol útočiskom. Najmä keď vedela, že je doma otec. Mali všetky dcéry takýto
vzťah k otcovi?
Ďalšia otázka pre sestru, ktorú nemá.
Neschvaľoval, že si vybrala Davida. David bol učiteľ. Veľmi talentovaný. Pre
otca však učenie nebolo dosť prestížne. Pekná mosadzná tabuľka s otcovým menom
vedľa vchodových dverí sa ligotala viac než zvyčajne. Určite ráno Melbe
prikázal, aby ju vyleštila. Mohlo to znamenať len jediné.
Potenciálny klient. Alexandra sa obzrela na koč a ožila v nej nádej, že
vnútri možno nakoniec nečaká starý pán Horace Buford.
Otvorila dvere práve vo chvíli, keď dopoludňajší vzduch preťala píšťala vlaku.
Prenikavý zvuk ju zarazil a vyvolal v nej neželané spomienky. Obrazy
železničných vozňov rozbitých na márne kúsky a dolámaných tiel. Jačiace kolesá
a škrípanie ocele bolo počuť z vyše dvoch míľ. Keď ju zaplavil známy pocit
straty, silno zavrela oči.
Zajtra to bude rok. Ako mohlo prejsť toľko času? Najmä keď sa cítila, akoby
časť z nej zostávala uväznená v tom strašnom ráne v Dutchman’s Curve…
„Kým si svojho milovaného uchováš v spomienkach, nikdy naozaj neodíde,“
hovorili ľudia. Lenže klamali. David odišiel. A už nikdy sa nevráti.
Píšťala znovu zaburácala, tentoraz bližšie, a Alexandra v spomienkach zacítila
štipľavý pach dymu a popola a neprirodzené šklbnutie vlaku, keď sa jej
vozeň vykoľajil. Stále videla Davidovo polámané, čiastočne spálené telo ležiace
v kukuričnom poli vedľa ostatných.
Rýchlo vošla dnu a tresla za sebou dverami v snahe umlčať neodbytné obrazy a
zvuky.
„Slečna Alexandra… stalo sa niečo?“
Alexandra s búšiacim srdcom zdvihla pohľad. „Melba,“ zašepkala a v očiach
staršej ženy zazrela rýchlo sa hromadiace obavy.
„Čo sa deje, dieťa? Niečo na vás lezie?“
Milan Buno, knižný publicista