Toskánske dieťa. Dojímavý príbeh z 2.svetovej vojny

0
123
toskánske dieťa

Rhys Bowen je naozaj skvelá rozprávačka, ktorá nám ponúka príbeh na pozadí vojny, o pútavom hľadaní pravdy, kedy sa na povrch začnú drať tajomstvá z minulosti. Tak sa pohodlne usaďte, vyložte si nohy, nalejte si pohárik chianti a začítajte sa do novinky Toskánske dieťa.

Rhys Bowen majstrovsky spojila hlboko ľudský, dojímavý príbeh o láske v čase vojny s napínavým hľadaním pravdy ukrytej hlboko v minulosti. Ak teda máte radi príbehy z druhej svetovej vojny a taliansky vidiek, nie je čo riešiť – vychutnajte si Toskánske dieťa.

Píše sa rok 1944. Keď britskému pilotovi Hugovi Langleymu začne v bojovej akcii horieť zasiahnuté lietadlo, nemá inú možnosť, než zoskočiť s padákom na územie Nemcami okupovaného talianskeho Toskánska. Pri dopade na zem si vážne zraní nohu, no našťastie sa mu dostane pomoci od mladej Talianky Sofie Bartoliovej, ktorá ho ukryje v zničenom kláštore. Do ich nečakaného zblíženia však zasiahne zrada a Sofia záhadne zmizne.

Takmer o tridsať rokov neskôr Hugo náhle zomiera a jeho odcudzená dcéra Joanna prichádza na anglický vidiek zariadiť pohreb. Medzi otcovými vecami nachádza aj list adresovaný Sofii, ktorý sa vrátil neotvorený, a jeho obsah po rokoch odhalí prekvapujúce tajomstvo.

Joanna, ktorá sa sama vyrovnáva s hlbokými citovými ranami z nedávnej traumy, sa rozhodne vydať po otcových stopách do toskánskeho mestečka v horách, aby pochopila, čo sa mu v minulosti prihodilo – a možno jej táto cesta pomôže porozumieť i vlastnému životu. Čoskoro však zistí, že niekedy je lepšie nechať minulosť na pokoji…

Toskánske dieťa je príbeh o láske a odvahe čeliť skrytej minulosti. „Vynikajúca zmes histórie, záhad a romantiky na pozadí čarovného toskánskeho vidieka,“ napísal Library Journal.
Bowenovej príbeh je napínavý, nechýbajú akcie, romantika a pred vašimi očami doslova ožíva čarovné Toskánsko. Cítite  tamojší vidiek, vidíte olivové háje, cítite vôňu pečeného chleba a spoza vás doliehajú talianske slová… Výborne vystihnuté prostredie.

Začítajte sa do novinky Toskánske dieťa:

HUGO
December 1944

Hugo Langley vedel, že zomrie, a pokúšal sa brať túto skutočnosť pokojne. Ľavé krídlo bombardéra Blenheim horelo a plamene oblizovali aj kabínu. Za chrbtom mu ležal navigátor a veliteľ letky Phipps, zrútený na prístrojoch. Po spánku mu spod helmy stekal pramienok krvi. Gunner Blackburn bol už po smrti, zastrelili ho v zadnom priestore pri útoku prvej vlny messerschmittov. Hugo si nebol istý, či nezasiahli aj jeho. Adrenalín mu ešte vždy prúdil telom tak intenzívne, až to nedokázal rozoznať.
Sklopil pohľad na nohavice postriekané krvou. Nevedel, či tá krv patrí jemu alebo Phippsovi.
„Dopekla,“ zamrmlal. Nechcel zomrieť takým spôsobom a tak skoro. Kedysi sa tešil, že jedného dňa zdedí Langley Hall i titul a bude sa v okolí radovať z postavenia šľachtica, sira Huga Langleyho. Letmo si spomenul na svoju ženu a syna, ale ich obrazy v ňom nevyvolali veľké city. Manželke bude bez neho dobre. Môže žiť ďalej v Halle s jeho otcom, kým si nenájde iného muža, čo určite urobí. Jeho syn, zvláštny tichý chlapček, je ešte primalý, aby si naňho pamätal. Budú o ňom hovoriť ako o hrdinovi, a pritom je iba prekliaty blázon, ktorý Nemcom robí ľahký terč. Na túto bombardovaciu misiu nemali nikdy vyletieť. Všetci predsa vedeli, že blenheimy sú nemoderné, pomalšie než nepriateľské lietadlá. Ak poletia zo svojej základne pri Ríme na sever, aby zasiahol vytýčené ciele na železničných uzloch v Miláne, budú musieť preletieť viac než stošesťdesiat kilometrov územia okupovaného Nemcami.
Snažil sa racionálne vyhodnotiť situáciu. Jeho blenheim nedoletí späť na základňu, aj keby nejako dokázal, aby sa tá stará haraburda obrátila, čo sa pravdepodobne nepodarí, lebo jeden z motorov horel a jedno krídlo bolo nepoužiteľné. Rozhodne však nemienil zostať sedieť pripútaný v kabíne ako kurča na grile a zrútiť sa v horiacom lietadle na zem. Vyzrel cez čelné sklo a pokúsil sa rozoznať krajinu pod sebou, ale nič nebolo vidno. Noc bola čierna ako smola. Nad hlavou mal pokrývku mrakov, nevidel mesiac ani hviezdy a pod sebou nespozoroval nijaké svetlá. Nikde ani stopy po nepriateľských lietadlách, ibaže by leteli v závese. Zrejme ho považovali za vybaveného a už im nestál za to, aby sa s ním obťažovali. Na základe poslednej správy o svojej pozícii odhadoval, že už musí byť hlboko nad územím Toskánska. Možno dokonca severne od Pisy, na území stále ovládanom Nemcami, v kopcovitej divokej krajine. Existovala šanca, že keby sa mu podaril zoskok s padákom a látka by pritom nevzplanula, mohol by sa ukryť a v poriadku sa dostať na pobrežie.
V každom prípade to stálo za riziko. Nešikovne sa pokúsil otvoriť sklený poklop kokpitu. Západka sa uvoľnila, ale uzáver sa ani nepohol. Na okamih ho zaliala číra hrôza — uviazne tu v pasci a bude sa pomaly opekať alebo sa zrúti na zem v ohnivej guli v závislosti od toho, čo sa stane prvé. Zatlačil do skla všetkou silou a konečne zacítil, že povolilo a odsunulo sa dozadu. Okamžite ho oblízali plamene.

Milan Buno, knižný publicista

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu