Nórska autorka Nina Lykke je známa pre ostrú a temnú satiru súčasnosti. Ponúka nám neobyčajný román z lekárskeho prostredia s názvom V pokročilom štádiu. Nina má úžasné pozorovacie schopnosti, ktoré dokáže pretaviť do príbehu. Jej svojský pohľad na život vás bude baviť 🙂
Hlavná hrdinka Elin je všeobecnou lekárkou. Má vyše päťdesiat a už má všetkého po krk. Čoraz častejšie stráca trpezlivosť s únavnými a príliš náročnými pacientmi. Jej manžela Aksela nezaujíma nič okrem lyžovania a behu. Práca, manželstvo aj život v kedysi príjemnej štvrti už pre ňu stratili svoje čaro. Elin sa nudí a svoju nespokojnosť otupuje čoraz väčším množstvom vína a nekonečnými seriálmi v televízii.
Jedného dňa však na Facebooku natrafí na svoju lásku z mladosti Bjørna a víno razom vymení za neveru a novoobjavené napätie.
V pokročilom štádiu je výborne napísaný humorný román, ktorý nemilosrdne obnažuje skutočné neduhy ľudstva. Čierny humor a štedrá dávka empatie robí z neho skvelé čítanie – krásne vystihuje neraz neuveriteľné veci, ktoré robíme v snahe zachovať si rovnováhu. Pitve ľudskú dušu a pri čítaní sa pristihnete, aké je vám to blízke a že ste to vlastne zažívali. A možno ešte zažívate…
Nina odhaľuje naše úlety a pochabosti, jemne sa vysmieva, no nie zlomyseľne. Chce nám nastaviť zrkadlo, upozorniť nás na naše prehrešky a možno zastaviť, kým je ešte čas. Je to možno ostrý, štipľavý príbeh, no rozhodne citlivý, inšpiratívny a zábavný.
Víťaz nórskej literárnej ceny Brageprisen.
Začítajte sa do románu V pokročilom štádiu:
Nik nepozná stravovacie trendy kolujúce medzi obyvateľstvom tak dobre ako obvodný lekár. Už ma nedokáže nič prekvapiť – bezlepková, bezlaktózová, bezcukrová mánia, rôzne titulky v novinách či na internete uisťujúce zdravých ľudí, že ak prestanú jesť chlieb alebo syr, všetko sa dá do poriadku. Ľudia v strednom veku nechápu, prečo sú stále takí unavení. Je to preto, že začínate starnúť, hovorím im, no oni si myslia, že ich sa starnutie ani smrť netýka. Nazdávajú sa, že v ich prípade dôjde k akejsi výnimke. Skutočnosť, že telo funguje bez problémov, považujú za samozrejmosť, a zaskočí ich, keď jedného dňa prestane. Keď sa nebudú vedieť vyprázdniť, keď sa nedostaví spánok alebo svaly odmietnu spolupracovať. Štyridsaťsedem predsa nie je tak veľa, namieta pacient. Ale áno, vravím mu, štyridsaťsedem je dosť na to, aby ste začali uvažovať o zmene spôsobu života. Na toto však odmietajú pristúpiť. Chcú aj naďalej žiť tak ako doteraz, preto si radšej na internete kúpia špeciálnu šťavu alebo zelený prášok, alebo chcú, aby im lekár potvrdil zvláštnu alergiu alebo potravinovú intoleranciu, aby aj naďalej mohli žiť tak ako doteraz, pokiaľ budú piť túto šťavu, brať tamten prášok, vylúčia niektorú zo základných potravín či sa budú vyhýbať zvieratám so srsťou.
Nechcú počúvať moje odporúčania, že treba spomaliť, byť spokojný, jesť rôznorodú stravu a hýbať sa, a to v tomto poradí. Už ma to nebaví opakovať dookola a ich to už nebaví počúvať, lenže taká je pravda, a tá je otrepaná.
Je piatok ráno, päť minút pred ôsmou. O päť minút to vypukne. Zavolajte nepriateľa dnu, zvykne hovoriť jeden kolega. Dokonca aj teraz, po toľkých rokoch, sa mi stáva, že sedím za písacím stolom tu v poliklinike, na treťom poschodí starej budovy na námestí Solli plass, a odrazu nedokážem pochopiť, prečo predo dvermi čakajú ľudia a chcú sa dostať ku mne. Vzali si v práci voľno, aby prišli sem, ale prečo? V hlave mám ticho a prázdno. Na stole sú nejaké papiere, je tu počítač, vedľa neho fonendoskop, obďaleč stojí akýsi veľký prístroj na kolieskach, čo to len môže byť, všetky tieto veci, a čo sa to tu vnútri bude diať, čo asi očakávajú? Načo som tu ja? Naľavo je okno, za mnou polica s časopismi a knihami, na stene oproti sú plagáty s kresbami ľudských tiel – vyzerá to ako lekárska ambulancia, ale kde je doktor, som tu predsa len ja. A kde sú dospelí, ako som sa sem dostala? Musí to byť nejaké nedorozumenie. Možno by som mohla jednoducho odísť. Tváriť sa, že idem na záchod, nenápadne prekĺznuť popri čakajúcich predo dvermi a skrátka sa vypariť.
Potom však precitnem späť do reality a vykročím k dve- rám, otvorím ich a zavolám dovnútra prvého dnešného pacienta. Samozrejme, že to urobím, opäť sa do toho ponorím a vzápätí mám ruky v rukaviciach a prsty si natieram zvlhčovacím prostriedkom, na vyšetrovacom stole leží na boku muž s nohavicami na kolenách, vytŕča biely zadok a v okamihu, keď oddelím jeho šunky od seba, zbadám a zacítim, že sa poriadne neutrel, hej, absolútne sa po poslednej návšteve toalety neutrel, hoci dobre vedel, že 13 ide na vyšetrenie kvôli hemoroidom a podráždenému konečníku, a mne nerobí žiadny problém zachovať sa profesionálne, znecitlivieť hemoroidy a potom pokojne vsunúť prst dovnútra a prehmatať konečník aj prostatu, keď už som tam, vzápätí prst vytiahnuť, odhodiť rukavice, prejsť k umývadlu a poriadne, takmer až chirurgicky úzkostlivo si vyumývať ruky a na záver na ne z dávkovača trikrát streknúť antibakteriálny prostriedok.
„Dúfam, že vám nebude prekážať, ak otvorím okno,“ hovorím. „Musím trochu vyvetrať.“
Medzitým sa obliekol. Teraz tu sedí, vyzerá ako ktorýkoľvek iný občan a modročervené uzly obkolesujúce jeho neumytý ritný otvor sú znova schované v čiernych nohaviciach s pukmi.
„Prepáčte mi to. Momentálne si netrúfam poriadne sa poutierať, veľmi sa bojím, že mi to praskne.“
„To je v poriadku.“
Nie, nie je to v poriadku, ozve sa Tore. Tore je ľudská kostra v životnej veľkosti stojaca v rohu ambulancie medzi umývadlom a dverami. Je vyrobený z umelej hmoty a je jediným svedkom toho, čo sa odohráva tu vnútri…
