Knižný klenot ako stvorený pod stromček. Už keď ho vezmete do ruky a začnete listovať, začnete sa usmievať a cítiť úžasne. Príbeh Snehová sestra osloví a dojme každého a navodí správnu vianočnú atmosféru. A nemusí to byť len dieťa, ale aj dospelák…
Julianova staršia sestra Juni ochorela a
odišla. Áno, už nie je medzi nami, zomrela… Celá rodina je ponorená do
hlbokého smútku, ktorý sa stal súčasťou ich života. Nevedia sa z neho vymaniť.
Štedrý večer sa blíži a Julian sa márne snaží presvedčiť rodičov, aby začali s
prípravou Vianoc, ktoré sú preňho najkrajším dňom roka.
Vôňa perníkov a mandarínok, praskanie ohňa v kozube a blikotavé svetlo sviečok.
Toto miluje, ale tento rok to zdá sa bude iné. Rodičia sa zmenili na tiene
niekdajších rodičov, stratili životnú radosť, fantáziu, družnosť a schopnosť
počúvať…
Julian sa však pred Vianocami na plavárni zoznámi s Hedvigou, ktorá sa stane jeho najbližšou priateľkou. Červenovláska so zelenými očami je nesmierne zhovorčivá, priateľská a miluje Vianoce. Pozve Juliana na horúcu čokoládu do svojho vianočne vyzdobeného domu, kde každá izba dýcha nezabudnuteľnou žiarivou atmosférou umocnenou snehovými vločkami za oknom. Ale aj Hedviga skrýva ťaživé tajomstvo, ktoré musí Julian objaviť…
Snehová sestra je adventný príbeh vyrozprávaný v 24 kapitolách, ktorý citlivo a poeticky približuje ducha Vianoc. Tento prekrásny príbeh vás možno rozplače, no zároveň prináša aj nádej. Ukazuje, ako sa možno vyrovnať s odchodom milovaného človeka. Podobné príbehy píše sám život, sú plné melanchólie, smútku a srdečnosti. Je to kniha ako stvorená na predvianočný čas a prípravu na Vianoce.
Začítajte sa do nádherného príbehu Snehová sestra:
Porozprávam ti príbeh o Hedvige. O tom,
ako sa stala mojou najlepšou priateľkou a ako som ju stratil. A o mojej sestre
Juni, ktorá už nie je medzi nami, no aj tak je ešte vždy so mnou.
Hedvigu som prvýkrát uvidel, keď pritláčala nos na okno plavárne. Najskôr som
zbadal len ten nos. A veľmi veľa pieh, keďže ho mala nimi celý posiaty. Stála z
vonkajšej strany, sama, a pozerala dovnútra. Snežilo. Vločky jej padali na
čiapku, na červené vlasy, čo jej spod nej trčali, aj na hrubý vlnený kabát,
ktorý mala na sebe a mimochodom, tiež bol červený a žiaril ako kostým
trpaslíka.
Plával som už hodnú chvíľu. O tomto čase som plával často, skoro každý deň.
Tam a späť v bazéne. Viac pod vodou ako nad hladinou, vynoriac hlavu na každý druhý
záber, aby som sa nadýchol a potom zasa vydýchol pod vodou. Páčil sa mi ten rytmus.
Hore, nádych, záber, dole, výdych, záber. Kým som plával, nemusel som myslieť
na nič iné, len na dýchanie, zábery a vodu. Navyše som sa postupom času celkom
slušne vypracoval. Pretože keď plávaš každý deň, je jasné, že plávaš čoraz rýchlejšie.
Pri každom ďalšom pokuse som sa zlepšil o pár desatín sekundy.
S plávaním som začal iba kvôli Johnovi. Bol mojím najlepším priateľom a keďže
ani jeden z nás nemal rád futbal, začali sme plávať. A mimochodom, v to
popoludnie, keď sa zjavila Hedviga, tam bol aj on.
Prišiel chvíľu po mne. Pamätám si, že stál na kraji bazéna a triasol sa.
Pozeral na vodu, akoby sa bál do nej skočiť. Priplával som k nemu, vytiahol som
sa z bazéna a stal som si vedľa neho.
„Ahoj,“ povedal John.
„Ahoj,“ odpovedal som.
„Je studená?“ opýtal sa.
„Trošku,“ odvetil som. „Asi tak ako obyčajne.“
„Okej,“ povedal John.
„Vonku je chladnejšie,“ skonštatoval som.
„Áno,“ súhlasil John. „Sneží.“
„Hej,“ pritakal som.
„Ale včera snežilo viac,“ povedal John.
„Áno,“ odvetil som. „Asi áno.“
„Hej,“ ubezpečil ma John.
„Áno,“ uzavrel som.
Milan Buno, knižný publicista
