Historická romanca Prekliata láska

0
191

Prekliata láska vyšla pôvodne v roku 2012, vypredala sa a tak vychádza opäť s novou, ešte krajšou obálkou. A čitateľky sa opäť môžu tešiť na  podmanivý ľúbostný príbeh plný vášní, zrady a intríg.

Krásna Seleina, pani Soľnohradu a dedička vzácnych soľných prameňov, právom pokladá svoje „slané dedičstvo“ za prekliate, veď len kvôli nemu prišla o milovaného muža, mladého rytiera Jakuba Šóšu, a ocitla sa v nanútenom manželstve s tyranom a mamonárom Arvanom Révaiom.

Keď hrad dobyje jeho právoplatný majiteľ a Jakubov brat Ctibor Šóša, Révai zbabelo utečie a Seleinu nechá napospas osudu. Rytier Ctibor, hnaný pomstou za bratovu smrť, je presvedčený, že práve Seleina môže za všetko zlo, čo postihlo jeho rodinu, a tak spočiatku nemá s mladou ženou zľutovania…

Prekliata láska je nádherný príbeh zo slovenského stredoveku, v ktorom Jana Pronská opäť zručne namiešala dostatočnú dávku lásky, romantiky, dobrodružstva, k tomu nenávisť, intrigy a snahu prekonať osudové prekážky.
Aj postavami v tomto príbehu zmietajú búrky emócií a činov. Výborne vystihla medziľudské vzťahy, psychológiu postáv, silné impulzy v podobe mocenských záujmov a hier. Závisť, neprajnosť okolia, ale aj vrúcne a tie najčistejšie city.

Pozrite si video:

Prečítajte si úryvok z knihy Prekliata láska:

… Že sa s ňou niečo deje, poznal Ctibor okamžite. Oči sa jej  rozšírili, leskli sa v mihotavom svetle plameňov. Videl v ich hĺbke potláčaný strach, poznanie pravdy, uvedomenie si toho, že hoci je v bezpečí, zlo, čo ju mesiace mučilo, nezmizlo…
Ctibor jej nechcel ublížiť. Len čo dohovoril, už to oľutoval.
„Odpusťte,“ šepol, „nechcel som vás rozrušiť.“
„To ja…“ ozvala sa, no pre stiahnuté hrdlo nemohla pokračovať. Hanbila sa za svoju naivitu a ľutovala, že ho nerešpektovala, že mu neverila…
„Nedôverujete mi, ja viem,“ povedal, akoby jej čítal myšlienky, a narovnal sa. Bol sklamaný, ani nevedel, čo čakal. Obrátil sa, aby jej nemusel pozerať do očí.
Bál sa pravdy, ktorú by v nich mohol zazrieť.
Na druhej strane, po tom, čo prežila…
Obrátil sa a ona stála tesne za ním. Dívala sa naňho, akoby ho videla prvý raz, plecia zvesené, ani čo by ju k zemi tlačil balvan, na spánkoch drobné kvapôčky, pery navreté, vlhké, lákavé.
Vnímal len tie pery a nemú výzvu…
Je to naozaj výzva, alebo len výplod jeho fantázie? Alebo ho nenaplnená túžba zvádza okúsiť jej chuť?
Naklonil hlavu ešte bližšie.
Neuhla. Len veľkými očami visela na jeho ústach.
Chce to.
S perami tak tesne pri jej tvári, že cítil teplo jej pokožky, vydýchol: „Smiem?“
Chvela sa na celom tele, podlamovali sa jej kolená. Mala pocit, že sa neudrží na nohách. Dych sa jej zasekával, srdce išlo vyskočiť z hrude.
Nemohla povedať nie.
Nevládala povedať nič, len vnímala to rastúce napätie medzi nimi, príťažlivosť, ktorá jej ovládla telo i myseľ.
Dotkol sa jej perami a srdce sa mu zastavilo.
Bol to len letmý dotyk, sotva by sa dal nazvať bozkom. Stál s perami na jej perách, so zvesenými rukami, ktoré ju chceli objať, a s telom napätým od túžby, no neodvážil sa naliehať.
Bola to ona, kto napokon prekonal vzdialenosť medzi nimi. Pritúlila sa k jeho hrudi a tichý ston, ktorý nedokázala zadržať, ho presvedčil, že môže pokračovať. Ovinul si ruky okolo jej drobného tela a zovrel ju v náručí. Perami sa prisal k jej ústam a konečne si mohol vychutnať lákavý nektár, o ktorom sníval celé dni. Chutila ako med, ako lahodné víno.
Nevedel prestať, nemohol sa tej úžasnej chuti nasýtiť. Bola jedinečná.
Rukami si navždy vrýval do pamäti tvar jej bokov, útleho pása, ktorý sa mu zmestil do dlaní, krivku jej chrbta, hebkosť jej vlasov, klenbu šije.
Seleina prestala myslieť vo chvíli, keď sa im spojili pery. Celú jej bytosť zaplavili pocity, ktoré boli také pohlcujúce, že im nevládala vzdorovať. A ani nechcela.
Bola by ako blázon, ktorý sa čelom postaví víchrici a dúfa, že ho nezmetie. Poddala sa sile vášne, o ktorej až doteraz nemala ani tušenia.
Krv jej klokotala v žilách, v hrudi hlasno búšilo srdce.  Až do tejto chvíle nevedela, o čom to vlastne trubadúri spievajú.
Ctibor sa odtrhol od jej úst vo chvíli, keď si uvedomil, že bozk mu už nestačí, že chce, že potrebuje viac. Oprel si čelo o jej plece a snažil sa lapiť dych. Mocne zvieral Seleinu v objatí, akoby s ňou chcel splynúť v jedno.
Tvár jej horela, vnútro jej spaľovali plamene. Pomaly sa vracala do svojho tela, začala si uvedomovať, kde je a čo sa stalo. Pohla sa a Ctibor ihneď reagoval. Zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. Vpíjal sa do nich pohľadom, hľadal v nich úprimnosť, ktorú na nej tak obdivoval.
Chcel vedieť, či táto skúsenosť bola pre Seleinu rovnako neopísateľná, mocná a živočíšna ako preňho.
Jej omámené zrenice boli verným odrazom jeho vlastných. Nebolo treba slov. Videl, čo chcel vidieť.
„Seleina, ja…“ pokúsil sa niečo povedať, no ona mu priložila prst na pery a umlčala ho.
Privítal to.
Rukami jej zovrel tvár, palcami prešiel po navretých perách. Opäť sklonil hlavu a dotkol sa jej úst. Nežne posial bozkami čelo, vlhké oči a líca. Najradšej by ju uložil na lôžko, preskúmal každý kúsok jej tela a vzal si ju ako muž ženu… 

Milan Buno, literárny publicista

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu