Ako sa z basketbalistu stal stand-up komik a prečo sa z Tabačka už nedymí

0
594

Opýtali sme sa obľúbeného herca a komika Juraja Šoko Tabačka, ako sa dostal na divadelné dosky a pred kameru, aký bol jeho najväčší stand-up trapas, ako bojuje s trémou pred vystúpením. Je o ňom známe, že mu enviro témy nie sú ľahostajné, preto aj počas pandémie prestal dymiť a v stand-upe o vymieraní ďatľov hovorí Slovákom do duše o našich národných pokladoch. Kam sa v lete chystá a ktoré miesta na Slovensku považuje za top, si prečítate v tomto rozhovore.  

Rok poznačený pandémiou bol asi náročný pre všetkých. Čo vám dal a vzal?

Môj posledný rok bol v znamení rodiny, mal som oveľa viac času venovať sa deťom. Väčšinou sme trávili čas na Kysuciach, na chalupe v Makove. Čas s deťmi je vzácny a treba si ho chrániť, aj to ma pandémia naučila. Za tento čas s blízkymi som veľmi vďačný. Nefrflem ani kvôli práci, hoci pracovných ponúk bolo pomenej. Na rozdiel od niektorých kolegov z brandže, ktorí boli úplne bez práce, ja som aj v tomto náročnejšom období aspoň niečo točil. Predtým som počas dňa robil aj na troch projektoch naraz, čo si vyžadovalo vysoké pracovné nasadenie, striktné pracovné návyky… a to mi zas pandémia vzala, práve to nasadenie, ktoré som predtým mal. Vniesla však do môjho života viac pokoja… ale aj trochu nervozity, čo sa asi vždy spája s menej stabilnou finančnou situáciou. Takže aj brala, aj dávala. Tak, ako to v živote chodí.

Čo všetko sa vo vašom živote posledný rok zmenilo? Pribudli vám aj nejaké nové spolupráce?

Ako každý, aj ja som musel v prvom rade zmeniť svoje správanie a stať sa zodpovedným, aby sa vírus nešíril. Aby som neohrozoval ani seba, ani druhých. Chvíľu mi trvalo, kým si zvykol mať všade so sebou rúško. Pred pandémiou bol človek zvyknutý plánovať všetko s časovým predstihom, pretože fungoval nejaký systém. Počas pandémie sa plánovať veľmi nedalo, všetko bolo často náhodné a narýchlo. Veľa prác, ktoré som dostal, bolo oznámených na poslednú chvíľu. Pandémia mi však poskytla aj nové možnosti, napríklad cez sociálne siete. Jednou z nových spoluprác na mojom Instagrame bola aj spolupráca s British American Tobacco. Moje priezvisko Tabaček k tomu celkom ladí. Som fajčiar, počas pandémie som si však povedal: Čo keby tak z Tabačka nevychádzal dym? A pokúsil som sa preklopiť z fajčenia klasickej cigarety na užívanie nikotínových vrecúšok Velo. Pri ich užití nevzniká dym ani zápach, vkladajú sa pod hornú peru. To konvenuje viac aj môjmu eko presvedčeniu, nerád by som vzduch zamoroval dymom. Priebežne ich aplikujem na uspokojenie nikotínového nutkania a mám pocit, že mi to takto vyhovuje.  

Čo pripravujete do budúcnosti, na čo sa môžeme tešiť?

Dúfam, že budem hrať jednu menšiu postavu v jednom novom filme, ktorý sa chystá, nemôžem však ešte prezradiť viac. Teším sa aj na ďalší, tento raz divadelný projekt – na skúšky a hranie v predstavení Dokonalé dieťa z pera Janka Luterána a jeho manželky. Som veľmi rád, že si po dlhej dobe opäť zahrám divadlo. Ostatné plány sú zatiaľ len v mojej hlave. Ako člen skupiny 3T (Tri Tvorivé Tvory) sa veľmi teším aj na to, keď sa nám konečne naskytne možnosť vrátiť sa pred divákov so stand-up vystúpeniami. To ma vždy napĺňalo a kompletizovalo. Verím, že to bude už čoskoro. No a nechám sa prekvapiť tým, aké zaujímavé projekty ešte prídu.

Od malička ste inklinovali k herectvu? Aká bola vaša prvá úloha?

Ja som v detstve hrával basketbal, aj za Žilinu. Myslel som si, že som a budem športovec. Moja sestra však začala chodiť do žilinského ochotníckeho súboru Makovice a tam začala hrávať divadlo. Ešte pred samotným herectvom som sa cez ňu dostal najprv k tzv. improligám, súťažiam v rečníckej improvizácii. Moja cesta k herectvu bola teda kľukatá – od športu cez improvizácie, čo nie je úplne klasický spôsob, ale mne sa páči a vyhovuje mi. Ak si dobre pamätám, moja prvá úloha bola v divadelnom predstavení Človek putujúci v réžii Romana Komačku v žilinskom ochotníckom súbore Makovice. Tá postava ani nemala meno, bolo to také alternatívne pohybové divadlo, o pocitoch človeka na pozemskej púti.  

Podaril sa vám niekedy počas vystúpenia aj nejaký slušný „trapas“?

Nebolo to moje prvé vystúpenie, lebo pred publikom v divadle som už stál. S mojím prvým stand-up vystúpením, na ktoré ma zavolal Janko Gordulič, sa však veru poriadny „trapas“ spája. Tam som predviedol jeden stand-up, ktorý celkom dobre zafungoval a diváci sa dobre bavili. Následne však bolo treba predviesť aj druhý, na čo som ja tak trošku zabudol a nemal som ho veľmi pripravený. Vtedy som si však už myslel, že som zožral všetku múdrosť sveta a že keďže mi ten prvý tak dobre vyšiel, už to všetko poznám, viem, ako to chodí aj čo robiť. A vtedy som predviedol niečo, čo bolo naozaj veľmi trápne a veľmi slabé. Najradšej by som sa po tom vystúpení prepadol pod zem a chodil kanálmi. Bola to však vynikajúca skúsenosť a poriadna facka, ktorú som asi mal dostať. A som rád, že som ju aj dostal. Je pre mňa dobrým mementom pri všetkom, čo v rámci herectva a stand-up vystúpení robím.

Mávate ešte pred vystúpením trému? Ako ju odbúravate?

Hoci to už teraz nie je taká tréma ako úplne prvý raz, ešte stále ju mávam. Nie až takú veľkú, lebo pri natáčaní a pri stand-upoch už poznám, ako to funguje. Poznám prostredie, ľudí, už tu mám vytvorené také svoje zázemie. Možno to nie je úplne tréma, ale také zneistenie. To by podľa mňa malo pred vystúpením nastať vždy, aby si človek uvedomil, že toto nie je samozrejmosť. Že sa treba vnútorne „zapnúť“, aby dal človek zo seba to najviac, čoho je schopný. Aby v seba neuveril, lebo to je základná chyba herca a stand-up komika. Bol by som nerád, keby sa táto chyba stala mne, alebo keby si iní mysleli, že Tabaček je ten, čo uveril v seba. Trému sa snažím odbúravať tým, že si v mysli predstavím moment, kedy už začnem. Najhoršie je začať, potom to už ide. Netvrdím, že vždy dobre, ale minimálne je to už v procese. Ako keby sa už rozbehol nezastaviteľný vlak.

Mal by podľa vás stand-up komik reflektovať aktuálne spoločenské dianie? Na čo by ste sa zamerali vy?

Som si istý, že práve toto je jedna z úloh stand-upu. Ja v stand-upe rád reflektujem enviro aspekt. Čo sa stavu našej planéte týka, nie je ručička 5 minút pred dvanástou, ale 5 minút po dvanástej. A my sa k našej Zemi správame naďalej strašne. To neveští nič dobré. Určite je potrebná osveta, aby si každý mohol vybrať smer, ktorým pôjde. Ak si naša generácia myslí, že nás sa to netýka, je na omyle. Zmeny súvisiace so zlým stavom planéty vstupujú už do života aj nám a budú v čoraz väčšej miere. To naozaj chceme zanechať Zem našim deťom v takom dezolátnom stave?

Jedným z vašich stand-up vystúpení je aj ten o vymieraní ďatľov – vraj patrí k vašim obľúbeným. Prečo?

Na internete sa dá dohľadať asi 5-minútový úryvok z tohto stand-upu a naozaj patrí k mojim obľúbeným. Hovorí mi zo srdcaJ Pojednáva o tom, ako my, Slováci, kašleme na ekológiu a veci okolo nás. Slovensko je bohaté na prírodné zdroje. Nemali by sme zabúdať na to, aké podklady máme, mali by sme ich chrániť a starať sa o ne, pretože tieto zdroje tu nebudú večne. Nesmie nám to byť jedno.  

Ktoré miesta na Slovensku máte najradšej? Kam sa chystáte v blízkej budúcnosti? Keďže som rodák zo Žiliny, mojím najobľúbenejším miestom je Malá Fatra – lebo to je miesto, ktoré ma „vyvrhlo“ na povrch zemský. Mám však veľmi rád aj Kysuce. V Makove máme chalupu, tam utekám do azylu, keď sa potrebujem schovať pred prílišnou exponovanosťou pred ľuďmi. Teším sa na výlet do Slovenského raja. Toto miesto síce veľmi nepoznám, ale nebojím sa – mám vynikajúcu sprievodkyňu. Tak dúfam, že aj v Raji bude ako v raji.

foto: archív J.T.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu