Lucia Sasková je jedna z najúspešnejších súčasných slovenských spisovateliek a zároveň najobľúbenejších. Nebojí sa rôznych tém, ani tých vážnych, kontroverzných a znepokojujúcich. Podobne je to aj v jej ôsmej knihe s názvom Odsúdená.
„Nikdy
som nemala nič zlomené a najväčší zákrok, aký som absolvovala, bolo plombovanie
zubov. Aj to v celkovej anestézii, lebo som strachopud a neznášam bolesť.“
Tvrdí
hlavná hrdinka príbehu.
A teraz zrazu má ísť na neurochirurgiu a ktosi sa jej bude hrabať v hlave.
Odrazu čelí krutej diagnóze, ktorá jej obráti naruby celý život. Má pocit, že
ju nespravodlivo odsúdili na smrť, hoci sa ničím neprevinila – bez možnosti
obhajoby či odvolania.
Koniec jej života sa nezadržateľne blíži,
a tak sa púšťa do boja. S prácou, okolím, najbližšími a v neposlednom rade sama
so sebou. Má len dve možnosti: buď začne žiť naplno, alebo bude nečinne čakať
na koniec.
Vyberie si prvú možnosť a opúšťa stereotypný život, na aký bola zvyknutá. Jej
pohľad na svet je zrazu iný, oveľa intenzívnejšie vníma všetko, čo bolo kedysi
pre ňu samozrejmosťou. Lebo to, že zdravie je v živote človeka najdôležitejšie,
nie je klišé, ale realita, ktorú si človek uvedomí, až keď oň príde…
Nový príbeh Lucie Saskovej Odsúdená je o živote. Aj o smrti, ktorá sa vznáša nad hlavnou hrdinkou a je súčasťou našich životov. „Nemusela som hľadať inšpiráciu k napísaniu tohto príbehu, pretože zákerné diagnózy striehnu na každého z nás a to, že sme zdraví vôbec neznamená, že to tak už zajtra nemusí byť. Ľudia si však neuvedomujú čo majú, kým to nestratia. Možno klišé, pri zdraví to však platí niekoľkonásobne,“ vysvetľuje Lucia Sasková.
V Odsúdenej nazriete do duše ženy,
ktorá sa ničím neprevinila a predsa je odsúdená na smrť. Lekári jej spustili pomyslenú
časomieru konca jej života.
Čas zrazu beží rýchlejšie. A míňa sa akoby ho bolo len za hrsť…
Čo by ste v takej situácii robili vy? Utiahli by ste sa a plakali,
ľutovali sa? Alebo by ste ako hlavná hrdinka príbehu zaradili vyššiu rýchlosť a začali
konečne žiť?
Život okolo nej sa odrazu mení. Aj ľudia, situácie, okolnosti, ciele. Mení sa
všetko a vlastne aj ona sama. Naozaj si zrazu uvedomuje, že aj maličkosti
môžu byť veľké a vzácne.
Začítajte sa do novinky Odsúdená:
KEĎ SOM SA DOZVEDELA o svojej nevyliečiteľnej
chorobe, neprebehol mi celý život pred očami ako zrýchlený film. Len som tupo
civela do tváre lekárky, ktorá bola príliš mladá na to, aby sa jej dalo veriť.
V jednej vete síce použila niekoľko cudzích slov, ktoré som nebola schopná ani
zopakovať, nie si ich ešte neskôr vyhľadať na internete, no aj napriek tomu som
na ňu civela príliš dlho, akoby som tým chcela naznačiť, že rozumiem.
Svojej chorobe som od samého začiatku až po jej koniec absolútne nerozumela.
Zrazu sa stala mojou súčasťou a údajne sa jej už nezbavím, lebo je neskoro.
Nenašli sme spoločnú reč ani rovnaké záujmy, obe sme boli tak diametrálne odlišné,
že naše pokusy o spriatelenie boli zavrhnuté, skôr ako ich jedna z nás vôbec
uskutočnila. Spočiatku sme sa zoznamovali, oťukávali, premýšľali o sebe, a keby
to bolo možné, pozreli by sme si zblízka do očí. Neskôr sme si vyčítali, že
jedna chce zabiť tú druhú. Stali sa z nás nepriateľky. Na život a na smrť. Nie
však hneď. Bol to dlhodobý proces a sama som netušila, ako to celé vlastne
dopadne.
Lekárka stále sedela oproti mne a snažila sa zahovoriť trápne ticho. Keďže som
v hlave riešila úplne iné záležitosti, intenzívne som jej hľadela do tváre, ale
nevnímala jej slová.
„Ste v poriadku?“ Jej otázka ma vytrhla z myšlienok, v ktorých som riešila, či
budem musieť držať diétu a odoprieť si obľúbené nezdravé jedlá. Budem sa
môcť ešte napchávať zmrzlinou? Naozaj myslím na jedlo, keď mi lekárka čo
najšetrnejšie oznamuje, že moja diagnóza už čoskoro nebude zlučiteľná so
životom?
„Nie som, sama ste to povedali,“ zdvorilo som sa usmiala do jej peknej tváre,
na ktorej nebola ani stopa po líčení, čo bola škoda — bez kruhov pod očami by vyzerala
lepšie.
„Nie je vám zle?“ Lekárka zdvihla oči od papierov, ktoré držala v ruke.
„Nie, som v pohode. Teda v rámci možností,“ dodala som viac-menej sama pre
seba.
„Budeme robiť všetko pre to, aby sme progres nádoru čo najviac spomalili,
prípadne zastavili. Musíte však prejsť potrebnými vyšetreniami a testmi.“
Prestala som ju vnímať. Opäť. Všetci mi vraveli, že si mám kúpiť magnézium.
Alebo vitamín C. Kúpila som si oboje. Mám viacej piť! Pila som, niekedy viac,
ako som bola schopná zniesť, pitný režim som dodržiavala najlepšie, ako som
vedela. Napokon to stopercentne mala byť krčná chrbtica. Treba chodiť na
masáže, na jogu. Hlava sa mi krútila len občas. Dlho som civela do počítača, do
mobilu, do knihy. Bolo to úplne zrejmé a jasné. Stačilo sa poriadne vyspať, a
všetko bolo ako predtým. Až kým sa môj milý organizmus jedného dňa nenaštval a
na chvíľu neodpadol.
Idiot. Ako inak ho po takomto čine nazvať? Prejavila sa v ňom výrobná chyba, na
ktorú sa nevzťahuje možnosť reklamácie.
Oprava je však tak veľmi komplikovaná, že sa do nej opravári púšťajú len s veľkými
obavami. Dôležité je mať dobré poistenie a pevné nervy.
„Koľko?“ prerušila som lekárku, ktorá mi stále veľmi oduševnene vysvetľovala,
čo mi vlastne je. Akoby sa moju chorobu snažila obhájiť a ospravedlniť zároveň.
„Prosím?“ spýtala sa. Mala som pocit, že presne vie, na čo sa pýtam, ale
nenachádza odvahu konkrétne odpovedať.
„Ako dlho dokážem plnohodnotne žiť? Bez obmedzení?“ Chcela som to vedieť.
Potrebovala som toho ešte dosť veľa stihnúť. A zrazu mi aj jej podrobné vysvetľovanie
pripadalo len ako ďalšia obhajoba neschopnosti našej medicíny.
„Ak hneď nasadíme adekvátnu liečbu, môže to byť niekoľko rokov. Budeme musieť
nádor vyoperovať a následná liečba môže celý priebeh výrazne zmierniť.“
„Koľko?“ zopakovala som otázku už trošku znudeným tónom. Nezaujímali ma
lekárske omáčky, zaujímala ma podstata.
„Nádor je zhubný,“ vzdychla. „Keď vychádzame zo štatistík a medicínskych
skúseností s rovnakou diagnózou, približne dva roky, všetko však závisí od
reakcie vášho organizmu.“
„A bez operácie?“
„Niekoľko mesiacov,“ odvetila vecne, s ľútosťou v hlase.
„Moderná medicína vie dnes nádor odstrániť naozaj precízne. Výhodou vášho
prípadu je, že tumor je v dostupnej oblasti mozgu. Sú prípady, v ktorých
sa vyoperovať jednoducho nedá. Vy ho máte presne tu,“ ukázala perom na monitor počítača.
„Všetky funkcie mozgu ostanú nedotknuté.“
Hľadela som na obrazovku a snažila sa vyčítať niečo z tých farebných
znázornení, v ktorých mala lekárka veľmi slušný prehľad. Mne to pripadalo ako
hlavolam, ktorý som nemala najmenšiu chuť lúštiť.
„Chápem, že je toho teraz na vás priveľa, no nesmieme strácať čas. Tumor musí
ísť z vášho mozgu preč. Keď získame vzorku na ďalšie vyšetrenia, budeme vedieť
detailne naplánovať aj ďalší postup.“
Milan Buno, literárny publicista
